Carpathian Climbing Club James

Karpatský lezecký klub

Oct 122016
 


Jeden bežný deň pracujem na Hámroch a čakám Miška Pleidela. Keď došiel, pustili sme sa do úprav chodníka a medzi rečou sa ma pýta či cez víkend nejdem do tatier. Takto začal náš výlet do Mlynickej doliny.

Plány neboli skromné, ale to sme ešte netušili, ako to celé dopadne.
V piatok sme sa stretli v Mikuláši a iba sme dúfali, že ešte jednu cestičku stihneme. Hanbím sa napísať, že sme do steny nastupovali o 16 hod. písali že to trvá 3 hodiny. Pocity boli zmiešané, ale vravím si, zlaniť sa dá z cesty a spíme priamo pod stenou.
Nemorálny tanec je krásna zaistená cestička, písaná VIII-, ale je to okolo VII/VII+. Jeden prehup nôh v previse za 7+ a lezenie v platničke za 7-. Keď po 4. dĺžke Miško dolieza, pozerám na hodinky, dali sme to za 1,15h.

Neveriac s nadšením z krásneho lezenia a kooperatívy dvoch spolulezcov vzdušne zlaňujeme skoro až k moonwalku, kde sme nakoniec zložili bágle a spustili syčiacu kuchyňu. Dohadujeme plány na ďalší deň, po ktorých som ani zaspať nevedel.

Ráno dávame Eufóriu za VII- (tiež je ľahšia, ja by som povedal za VI) výborne odistená cestička s trochu rozsypanou poslednou dĺžkou. Ťahal som ju ja, istenia sú už len vlastné, obtiažnosť IV+. Vravím si že si to trochu skrášlime a tak odbáčam z rampy do krátkej stienky s dobrými chytmi. Zakladám a rovno nad istením chytám taký medicimbal, ktorý vôbec nepôsobil ako loker. No po jemnom zaťažení sa tento veľký melón začal somnou vyťahovať a už sa nedalo nič robiť. Je to iný pocit keď človek padá do vlastného a okolo lietajú kamene rovno na spolulezca. Stihol som zakričať na Miša a potom len bezvládne padnúť na takú rampu. S pár škrabancami som sa pozviechal, Miško bol v pohode, tak som to doliezol a pri doberaní neverím vlastným očiam. Červené lano preseknuté, držalo len na troch črevách. Šťastie bolo, že hneď pri úväze, tak sme ho skrátili a držali sa plánu.

Prvá ozajstná tatranská držka! V duchu som ešte chvíľu ďakoval anjelikom, že som tam založil a že vydržal…
Presúvame sa na Vežu pod skokom do cesty Pre Jarku. Cesta krásne odistená, forma je, ale aj tak sa s malou dušičkou naväzujeme, nikdy sme v Tatrách IX- neliezli.

Prvý pokus bol môj. Vypadol som hneď pri prvom, potom som bojoval skoro až na koniec kľúčových krokov, kde som sa zasekol a už len natekalo a natekalo. Ja pako som to išiel zľava, prečo som len nešiel doprava? Padám, nevadí. Ide Mišo. Krásne pretancuje cez začiatok až do stredu dĺžky, kde to vzdušne vzdáva pre bandasky, ktoré tá cesta rozdáva každým krokom.

Spustím ho do štandu, preťahujeme laná, dávam druhý pokus. Všetko skroknuté, drtím až na koniec kľúča, kde som to už nekrokoval, šak tam to už je ľahké. Hovno. Padám dole. Pauza na štande a tretí pokus. Všetky kroky poznám, už len sklepať a vydržať. Pustilo ma to! Ďalšiu dĺžku za 8 ťahá Mišo. Vyzerá to dobre, prebil prekrok cez previs, hore vypadáva. Fuck!! Dáva druhý pokus, sťažuje sa na odpečené ruky a zase padá.

Už to nemôžme pustiť!! Idem dať pokus, čas už pokročil, musím to dať. S krikom a nájdením skrytej sily to prebíjam a doliezam až na vrchol. Záplava radosti akoby som práve dal El Capitana.
Večer sa za svetla čeloviek za poklusu presúvame na Popradské. Zase som neveril vlastným očiam, víta ma Šuter, Janko, Očko, Evička, Mia, Haike, Maruška, Rišo, Mišo, Peťo a Majo. Partička akoby tam bol voláky zraz! Večer mal prudký spád, ďalší deň som ani liezť nemohol, tak si domyslite. Zase ďalší nádherný výjazd….

Autor: Peťo