Carpathian Climbing Club James

Karpatský lezecký klub

Dec 222015
 

Kolega v Seattli, s ktorým sme sa dávnejšie dohadovali na lezení, dáva v Auguste výpoveď a to znamená, že bude mať asi dvojtýždňové voľno, kedy môže ísť na dlhšie liezť. Kedže leto 2015 stojí na ostrove za zlomený dáždnik (cez týždeň pekne, cez víkend prší), na rýchlo vybavujem “pracovnú” cestu do USA. Plán je týždeň pracovať, týždeň oddychovať a potom týždeň znova pracovať.
Do Seattlu prilietam s dvoma batohmi, z čoho väčšinu tvorí lezecký materiál. Popri práci stíham s kolegom pár krát vybehnúť na umelinu, ale on je viac menej preglejkár zvyknutý na udicu. Umelina kvalitná, akoby OBD doska potiahnutá kleberom a vytvorené štruktúry ako špáry či odštepy na trénovanie sokolíka. Ono sa ten špárový tréning nakoniec zíde.
Po asi týždni v práci idem konečne v sobotu vyzdvihnúť auto do požičovne v meste na 2hej a vraciam sa späť do hotela po veci. Teším sa, že auto je veľké a aj s rozťahanými vecami sa v pohode vzadu vyspím. Keďže nemám v zásobe plán B na ubytovanie, tak radosť je veliká. Therm-a-restka a ľahký spacák, ktoré som si priniesol z Írska, mi budú stačiť. (takmer)
Okolo obeda sa presúvam zo Seattle na východ a využívam to, že v telefóne mám Sygic world s vopred stiahnutou mapou Washingtonu. Narýchlo sa ešte zastavím v REI kúpiť ľahučký plynový varič so zásobníkom, ešus a sprievodcu víkendovým lezením vo Washingtone a môžem vyraziť na východ po ďiaľnicu US 2.
Cieľ cesty je dedinka Index, WA ležiace na rieke Skykomish na západnom úpätí Kaskád (Cascades). Celkovo tam žije približne 200 ľudí a ďalších pár desiatok lezcov, ktorí nadivoko kempujú medzi riekou a železnicou pár sto metrov od sektora Index City Wall. Do Indexu prichádzam až po zotmení a miesto na spanie-parkovanie nachádzam pri rieke. Okrem ťažkých vlakov, ktoré prechádzajú okolo, ma nikto neotravuje a ráno sa zobúdzam do slnečného dňa v horách. (Ťažký vlak = 4 lokomotívy vpredu, cca 100 vagónov, 2 lokomotívy vzadu)
Po raňajkách pri rieke pripravených z miestnych plodov idem lapať mobilný signál a dať si rannú kávu a “noviny”. V indexe je okrem turistického centra, kde sa človek môže najesť, jeden obchod so všetkým. Verejné toalety sú prístupné pre verejnosť bezplatne celý rok. Volám Seanovi (kolega), že kedy môže prísť a zatiaľ idem obzrieť skalu.
Asi o dve hodiny prichádza Sean a keďže som mal dosť času zorientovať sa v sektoroch a vonku na skale on ešte neliezol (preglejkár), mám jasnú predstavu kde asi pôjdeme. Drvivá väčšina ciest v Indexe je v tradičnom štýle, a tak si dávame len pohodovú Great Northern Slab (5.6+) a väčšinu času zabijeme tým, že ho učím, ako sa previazať, ako založiť a vybrať čoky, vytvorenie a zrušenie štandu a tak ďalej. Neskôr nás vyháňa ľahké popŕchanie zo skaly preč, a tak to využívame na nakŕmenie sa a presun k rieke medzi ostatných lezcov a tulákov.
Nasledujúci deň si ideme po rannú kávu a “noviny” a potom priamo do sektoru Notch Cave Side, ktorý je naľavo od hlavnej steny v malom kaňone. Na rozlez si dávam obidva Twin Crack (5.9), čo mi trochu potvrdí obtiažnosť, v ktorej sa ako tak cítim pohodlne ťahať po vlastnom. Sean to ide po mne na hornom. Po krátkom oddychu sa odhodlávam do krásnej dvojdĺžkovej špáry Toxic Shock (5.9) kde obe dĺžky spájam do jednej. Crux je iba mentálny na začiatku prvej dĺžky, kde človek potrebuje naliezť otvoreným kútom po tenšej špárke a pod zadkom má dva mikro friendy – mňam.
Po tomto masochisticko kultúrnom zážitku mi ešte nestačí a ťahám Seana zajamovať si (zažabovať si po slovensky) do protiľahlej steny do cesty (5.7) s peknými offwidth krokmi (ani na žabu ani komín). Opať spájam obe dĺžky a kolega to ide za mnou na druhom.
Lezenia nám na tento deň stačilo a po dobrom steaku si dávam oddych v campe s knihou v ruke a prekladám to čváchaním sa v rieke Skykomish. Sean musí odísť späť za dcérou do Seattlu a tak sa dohadujeme, že sa vidíme o 2 dni.
Keďže som na jeden deň lezecky osirel, rýchlo vymýšľam náhradný program a v hlave sa mi vynára spomienka, ako mi niektorý kolega spomína krásne jazero medzi kopcami približne v miestach kde som aj ja. V šport centre v Indexe na internete pozerám popis k Blanca Lake trail a po káve a novinách sa dávam na cestu. Podľa mapy odbáčam z hlavnej na lesnú cestičku a asi po 10 míľach trmácania sa prichádzam k štartovaciemu bodu turistického chodníka Blanca Lake. Kupujem permit v samoobslužnej kasičke a beho-krokom sa vyberám k jazeru.
Celú cestu mám pocit, ako keby som bol niekde u nás v Nízkych Tatrách. Rovnaký vzduch a snáď aj charakter lesa. Za hodinu stúpania desať minút klesania sa mi zrazu za zátačkou pred očami objaví Blanca Lake. Chvíľu sa túlam okolo jazera, užívam si pohľady a trochu ma mrzí, že naokolo nie je nikto, s kým by sa o to dalo podeliť. Až cestou naspať stretávam ľudí, ktorí práve idú k jazeru.
Ďalší cieľ mojej cesty je mestečko (populácia cca 2000) Leavenworth za horským priechodom a lyžiarskym strediskom Steven’s pass. Cestou sa ale ešte zastavujem okúpať v parku Wenatchee lake.
Malá poznámka k Leavenworthu. Táto dedina bola na pokraji bankrotu a nejakého chytráka napadlo, ako prilákať turistov. Meststké zatupiteľstvo rozhodlo, že všetky prevádzky ako aj domy musia byť štylizované ako Bavorská dedina. Radní to berú vážne a tak sa toto pravidlo týka aj zavedených reťazcov ako je Starbucks či McDonnalds a veru museli upraviť do tohoto štýlu aj svoje logá. Celá dedina je jeden obrovský gýč, ale zachránilo ich to pred krachom.
Kúsok odtiaľto je park a zároveň lezecká oblasť Peshastin Pinnacles, ktorá je diametrálne odišná. V prvom rade sa tu občas nájdu v cestách skoby a nity. V druhom rade je to oblasť piesková. So Seanom sa opať stretávame ale keďže prišiel neskôr máme čas len na jednu cestu na Martian Tower. Z prvého výkladu si vyberám tradičnú dvojdĺžkovku s tromi nitmi priamo na vežu cez abstraktné vymleté pieskové tvary s názvom Martian Diagonal Direct (5.9).
Po dolezení ideme na tradičný americký Wiener Schitzel do reštaurácii v Leavenworthe a potom sa presúvame pod oblasť Icicle Creek, kde prespávame načierno na parkovisku. Sean sa dokáže vyspať po sklopení zadného sedadla vo svojej Honde Accord, tak že nohy má v kufri a telo na zadnom sklopenom sedadle. Núkal som mu luxusné miesto v Sedone, ale okúňal sa. Ráno ho budím o 6 čo ťažko znáša, ale skorý nástup nám zaručuje znesitelné teploty na lezenie na tejto strane Kaskád.
Pôvodne sme plánovali ísť krásnu a známu tradičnú cestu Outer Space (5.9), ale keďže Sean má čas len doobeda ideme opáčiť vyistené žulové platne. Nástup do sektora je trochu dhší, ale výhľady stoja za to. Po príchode na miesto si vyberáme zo sprievodcu troj-dĺžkovú Dog Ate My Topo (5.9). Platne ja môžem a v strednej dĺžke za 5.3 dávam priestor Seanovi aby si skúsil ťahanie a robenie štandu. Na štand dovidím takže ho priebežne môžem kontrolovať. Tretia dĺžka ide ľahúčko a tak už pred obedom schádzame k autám a tešíme sa z toho pretože teploty sa šplhajú nad 30 stupňov.
S lezením vonku a so Seanom sa pre tento výlet lúčim a poobedie využívam na pranie a kúpanie sa na privátnej pláži na brehu Icicle Creek. Večer sa presúvam východnou stranou Kaskád okolo mesta Yakima do národného parku Mt. Rainier.
Cestou prechádzam lezeckou oblasťou Tienton River, kde na oboch stranách sú andezitové stĺpy podobne ako na FairHeade v Severnom Írsku. Na chvíľu sa zastavujem poobzerať, ale čas a únava ma tlačia aby som pokračoval. Asi po 6 hodinách šoférovania parkujem na vyhliadke pod Mount Rainier a pri nulových teplotách fotím Mliečnu dráhu.
Dve hodiny ráno ked konečne zaspávam rana pod hlavou ako z dela. Moja prvá myšlienka je že medveď mi prehryzol pneumatiku. Druhá, že do auta strieľa ranger. Po emprickej eliminácii oboch možností čelovkou zisťujem, že lamely na mojej Therm-a-restke sa rozhodli spontánne explodovať, čo má za následok tvorbu krásneho vankúša, ktorý sa však za veľkého buchotu v náhodných intervaloch rozrastá. Ráno o piatej nevyspatý idem na prechádzku popod Mt. Rainier.
Po niekoľko hodinovej prestávke sa vraciam naspäť do Seattle cez mestečko Snoqualmi falls. Tu obchádzam plot jednej z prvých vodných elektrární a kúpem sa pod vodopádmi. Odtiaľ pokračujem na párty ku kolegovi do Seattle a potom nocou ešte 250 míľ k pobrežiu pacifiku k Indiánskemu mestu Ocean Shores. Indiánske mesto neznamená típí a pečúce sa bizóny ale obrovské hotely a kasína a rangera, ktorý vám nedovolí spať na pláži. Aj tak o niekoľko hodín svitá a tak sa prespím na odbočke k nejakému domu a na pláž sa vraciam už za svetla. Kúpaniu v Pacifiku neviem odolať, ale voda je riadne studená. Tu na pobreží uvarím posledný čaj a plynová karťuša je prázdna.
Po ďalších hodinách šoférovania sa vraciam späť do Seattle odovzdať auto a opäť sa ubytovať v hoteli. V holliday Inn majú práčku za šesť dolárov a tak dobieham hygienu a pohodlie za týždeň strávený v aute. Na Facebooku som v skupine lezeckej steny našiel týpka s ktorým ideme ešte pár krát liezť na stienku, ale potom moja služobná cesta končí a ja sa musím vrátiť späť do Dublinu.

Autor: Adino