Carpathian Climbing Club James

Karpatský lezecký klub

Jan 052016
 

Cestovná kancelária Váňa Tours už v auguste poukázala na lacné letenky do Marakešu, čím udala jasný smer našim aktvitám na december. Keďže do Maroka sa oplatí ísť na dlhšie ako na víkend letíme v nedeľu z Dublinu a vraciame sa presne o týždeň. Mojim spolulezcom na tento trip je Jano, ktorý prilieta z Bratislava v sobotu poobede a spiatočnú letenku má v pondelok ráno. Rovnaký itinerár letov má aj Bešo, ktorý si k tomu pridáva cestu vlakom..

Jana s Bešom čakám na konečnej autobusu 747 v Dubline na Heuston station a ideme ku nám (Guinness storehouse), kde riadne dávame alkoholy na privítanie. Na siedmu sa presúvame do nášho lokálneho pubu – Pifko, kde veselo pokračujeme a tak Guinness aj Plznička tečú potokom. Keď už začínajú tiecť potokom aj proti prúdu, tak sa presúvame kolísavým krokom spať.

Ráno ideme s Janom ku mne do roboty vytlačiť letenky do a z Marakešu, pretože tam na letisku neakceptujú letenku v mobile. Poobede sadáme na 747 a na letisku sa stretávame s ostatnými chalanmi. Ideme v zostave Váňa, Bešo, Marek, Vilo, Jano a ja. Siedmy člen výpravy – marokánec Dušan sa k nám pridá až v Marakeši.

V príručnej batožinu berieme len spacáky, karimatky a veci na oblečenie a vždy na dvoch máme spoločný batoh s lezeckým materiálom, singláčom lanom, a varičom s ešusom. Na Dublinskom letisku ešte dopĺňame zásoby perorálnej dezinfekcie značky Ruský štandard a do Maroka prilietame už v úplnej tme po približne tri a pol hodinách letu. V príletovej hale je potrebné vypísať imigračný formulár, takže pero sa celkom zíde. Samozrejmosťou je aj pas. Peniaze vymieňame ešte pred colnou kontrolou, ale dajú sa zameniť aj v príletovej hale, alebo vybrať s bankomatu. S bankomatom môže byť niekedy na letisku problém, že nemá dosť bankoviek, ale nám sa to nestalo. Kurz je približne 1EUR:10DH.

V príletovej hale nás už čaká Dušan a okamžite ako vídeme von, vrhajú sa na nás miestni taxikári s predraženými ponukami na odvoz. My ich odbíjame a za 30 Dirhamov na osobu berieme autobus číslo 19 z letiska priamo na hlavné námestie Jamaa El-Fna.

Po vystúpení z autobusu nás ovalí pach Marakešu. Prechádzame cez námestie a nejako sa nám podarí úzkymi uličkami len s vytlačenou google mapou donavigovať k hostelu Kif Kif. Tesne pri hosteli nás odchytáva týpek a privádza nás priamo k dverám. Samozrejme potom si za to pýta od majiteľa všimné. Sprievodca v Maroku vačšinou žije z toho, že turistov privedie do rôznych obchodov či na ubytovanie alebo reštaurácie. Majiteľ mu z útraty turistov dá nejakú províziu. Samozrejme v konečnom dôsledku to zaplatí zákazník. Ak viete kam idete kľudne miestnych ignorujte aj keď sú dosť vtieraví a osobný priestor im nič nehovorí.

Hostel Kif Kif je celkom v pohode a má normálne európske toalety. Spíme v miestnosti pre 10-tich asi za 60DH na osobu aj s raňajkami, ktoré pozostávajú z placky s maslom a nejakým syrom. Kif-kif inak znamená hašiš, ktorého produkcia je v Maroku približne v objeme 800 milónov dolárov ročne. Distribúcia, kupovanie ale aj užívanie je však trestné a hrozí až 10 ročné väzenie. Rozhodne sa neodporúča kupovať od ľudí, ktorí ho ponúkajú na ulici pretože medzi nimi je mnoho agentov provokatérov. Keď už tak sa treba spýtať na hosteli.

Ubytujeme sa a ideme sa prejsť na námestie kde si dávame čerstvo spravený pomarančový džús za 4DH a neskôr sa nechávame zlákať na tradičné Marocké jedlo tajin a ja si dávam zeleninový kuskus. Unavení po ceste sa vraciame na hostel spať. Skoro ráno po raňajkách prechádzame s báglami na autobusovú stanicu, kde berieme bus za 130DH do mesta Tighdir. Týmto smero prevádzkujú autobusy tri spoločnosti: Supratours, STCR, a CTM. Všetky majú približne rovnakú cenu, takže nejak sa neoplatí vymýšľať. Na stanici nás miestni presviedčajú za 250DH na minibus, ale keďže vieme kam ideme, tak ich opäť odmietame a sadáme do luxusného autobusu, kde sme skoro sami.

Po asi 15 minútach cesty cez mesto nás prekladajú do druhého – horšieho autobusu a konečne opúšťame Marakeš cez pohorie Atlas na juh a potom východ do 360km vzdialeného cieľa našej cesty – Todra Gorge. Cesta autobusom cez pohorie vedie riadne kľukatou cestou priesmykom v nadmorskej výške nad 2000mnm. V polke cesty, jedna teta rozgrcia partiu a v tomto duchu pokračujeme po krátkej 45 minútovej prestávke cez malé dedinky dole do údolia.

Ďalšie väčšie mesto na našej ceste je Ourzazate, kde na chvíľu zastavujeme. Potom ešte zastavíme na 45 minút na pumpe, kde stretávame dvoch slovákov so značkou TO na cestovnom endure. Prechádzame vedľa filmových štúdií a po viac ako 9 hodinách cesty prichádzame za šera do Tighdiru.

Hneď ako vystúpime z autobusu vrhajú sa na nás miestne supy a Váňa sa dáva do reči s týpkom, ktorý má vizitku hostela Etoiles situovanom hneď pri vstupe do údolia Todra. Tu už Váňa bol pred piatimi rokmi je aj našim cieľom, takže sa dohadujeme s Omarom, že nás tam vezme. Najprv ideme nakúpiť do mesta potraviny a balenú vodu a batožinu si zatiaľ nechávame na autobusovej stanici. Omar nám ukazuje ručne písané odporúčacie listy v češtine a v iných jazykoch od jeho predchádzajúcich klientov. Tiež sa chváli expirovaným preukazom od miestneho úradu a hovorí nám, že on je aj horský vodca. Jano a Marek berú fľaše na benzín a idú s ním na pumpu natankovať palivo aby sme mali na čom variť.

Zotmieva sa už okolo pol siedmej do úplnej tmy a my za 5DH nastupujeme do minibusu pre 16 ľudí. Batohy dávame na strechu a tlačíme sa k 19-tim ľuďom, ktorí už tam sú. Dostávame povel zatiahnuť záclonky na oknách aby policajti nevideli koľkí sme tam natlačení a asi za 16km prichádzame k hostelu. Cesta je naozaj zaujímavá a keďže vačšina ľudí ide až na koniec dediny celkom sa tlačíme. Kultúra cestovania musí byť.

V hosteli nám majiteľ najprv ukazuje izby za 60DH na osobu a noc, ale nám sa to vôbec nepozdáva a tak vyjednávame, že my chceme voľačo lacnejšie. Nakoniec nás privádza do veľkej miestnosti s lavicami pozdĺž stien a dvoma stolíkmi a vraví že to môžeme mať za 30DH na noc. V cene je aj teplá sprcha v hlavnej budove. To berieme, pretože sa sem presne siedmi zmestíme. Dole na hosteli stretávame brata a sestry z čiech a pri večeri sa zoznamujeme. Je tu aj WIFI, takže závislí jedinci majú možnosť prihlásiť sa na siete a dať vedieť rodinám, že sme OK.

Po večeri berieme čelovky a ideme všetci s Váňom robiť vertikálny geocaching. Po asi 20 minútach hľadania, keď už to skoro vzdal nachádza v skale 7m nad terasou poklad, ktorý tu uložil pred piatimi rokmi a veľmi veľmi sa teší. Takého dojatého som ho videl naposledy na videu po dolezení cesty na Chimu. Oslavujeme koštovkou pokladu a ideme sa prejsť nočným kaňonom. Steny sú naozaj impozantné aj v noci, keďže vidieť len úzky pásik oblohy bez svetelného smogu. Unavení po ceste ideme spať pomerne skoro, lebo miestni vypínajú okolo desiatej agregát, ktorý napája celý hostel. Zapínajú ho až podvečer okolo šiestej keď sa zotmie.

Ráno prebaľujeme lezecký vercajk do ruksakov a okolo deviatej ráno bežím ešte dole do obchodu pre tlačenú verziu lezeckého sprievodcu, ktorého som objednal cez internet pred dvoma mesiacmi. Lezecký obchod Adventures Verticales je celkom slušne vybavený a dá sa tu požičať lezecké vybavenie, ale aj sprievodca na feratové, lezecké alebo turistické výlety. V obchode majú aj campingové vybavenie a plynové karťuše (50DH za malú). Od nášho hostela je to pešo asi 10 minút smerom na Tighdir na pravej strane za malým obchodíkom. Otvorené je väčšinou ráno a potom na chvíľu večer.

Vraciam sa naspäť k hostelu v ruke so sprievodcom a s Janom ideme opáčiť skalu do doobeda slnečného sektora Plage Mansour. Slnko tu zájde za skalu až okolo štvrtej, ale lezenie v tejto ročnej dobe je veru aj na krátke tričko. Podvečer sa v kaňone dosť rozfúka a v tieni je kúsok kosa. V noci sa teplota pohybuje okolo 10 stupňov, cez deň v tieni okolo 15, ale ak je človek v sektore na slnku celkom sa to dá aj v tričku a trenkách.

V prvom sektore najprv ideme ľahšie cesty za 5+ (Borgonia City, Meritxel), ale keďže obtiažnosti sú minimálne o pol stupňa nadhodnotené idem opáčiť 6a-čka (L’Habitation Des Etoiles) a potom do 6a+ siek so štartom v previse (Baba, Coeur de Palmier) a na moje prekvapenie všetko púšťa OS. Cesty sú pomerne dlhé a po ostrom vápne. Nohy držia na trenie úplne že všade a jediný problém je, že prvé istenia sú pomerne vysoko. (Pomerne znamená že v jednej z 5 plusiek bol prvý nit asi po 10 metroch lezenia po pilieri). Slabšie povahy si môžu priistiť. Končíme až večer, keď nás prichádzajú pozrieť chalani. Poňali sme to objemovo a s 9timi odlezenými cestami ideme späť na hostel. Aj napriek trošku ľahšej obtiažnosti na väčšinu ciest trebalo 70m lano. V jednej dokonca Jano musel nadliezť aby ma mohol spustiť. Singláč sa oplatí brať do Tody osemdesiatku a do viacdĺžok dvojičky aspoň 50m.

Na terase dávame pokus o varenie čaju a večere, ale zisťujeme, že všetky 3 flaše sú plné nafty a ani jeden z nás nemá varič, ktorý by na ňu fungoval. Takže smer hlavná miestnosť a dávame si marocký čaj s mätou. Pozeráme si sprievodcu od Oxford knights ktorého majú bratia Češi a musím uznať, že je o dosť lepší. Najmä obsahuje názvy ciest a keď som to porovnával s naším tak obtiažnosti plus-mínus sedia. Dohadujem s miestnymi, že nám pôjdu vymeniť tú naftu za benzín a dávam Omarovi stovku, ktorú už nikdy neuvidím. Ponaučenie: nikdy nedaj Marokáncovi peniaze dopredu.

Na druhý deň si vyberáme s Janom oblasť Summer Gardens. Rozliezame sa v kúsok ťažších 5+ (Qui Est Alberto, Je Abidul, TamTam), v ktorých sa Jano prejde a ja ich ledva flashujem. Potom sa vymieňame a idem 6a-čka doradu (Rainy Days, Roman et Lili, Le Mer le blue). Na záver pokukujem po krásnej dvojdĺžke úplne vľavo 4+, 6a+ (Ali Ait Abdallah), ktorá nás po riadnom boji púšťa. Duhá dĺžka je riadny morál. Výlez z previsu s veľmi riedkym istením a potom platňa po malých. Padnúť po výleze nemienim tak to valím ďalej. Odlez asi 6m v najťažších krokoch. Skoro som sa po… nádhera proste. Keď skončíme opäť prichádzajú chalani a ideme späť do hostela. Zase sme sa objemovo posnažili – 8 ciest vetko OS.

Neviem aký benzín nám miestni načapovali, ale mne to vo variči jednoducho nechcelo fungovať. Normálny benzín mi hneď chytí. Natlakujem, ofrckám tú pančušku, zapálim zapalovačom a Baf! Tento nešiel na mojom MSR whisperlite proste podpáliť, nech som robil čo som chcel. Dušanove MSR-ko má našťastie poriadny knôt a tak sa nám podarilo uvariť na kastróle požičanom z kuchyne dve kilá šošovice na cibuli. Kastról poriadne začiernený a varič dymil ako moje TDI keď mu naložím za studena, ale podarilo sa. S plackou to je výborná mňamka a k tomu si dávame marocký čaj z čerstvej mäty, ktorý varíme s mojim whisperitom na plynovej kartuši kúpenej z lezeckého obchodu.

Na tretí deň vstávame a vyrážeme skôr, pretože opäť ideme do sektora Summer Gardens. Vybrali sme si 11dĺžkovú 5+ L’Etute Crue. Napriek tomu, že máme len 70metrový singláč ideme do toho. Za všetko hovorí 50m dlhá prvá dĺžka za 5, ktorú Jano s prehľadom prelieza. Ja idem na druhom s báglom kde máme vodu a tenisky, takže sa mi bruchá a previšteky hoc po dobrých chytoch až tak nepáčia. Viac menej sa striedame a po šiestich dĺžkach si dávame prestávku na jedlo a “noviny” v sedielku. Potom pokračujem s ťahaním ja dvoma traverzovými dĺžkami za 5+, lebo už nevládzem liezť so sviňou (díky Jano) a nakoniec sa striedame v troch dhých päťkách až na vrchol.

Na to že máme za sebou 11 zväčša dlhých dĺžok sme celkom v pohode a po nejasných kamenných mužíkoch triafame zostupovú cestu k hostelu. Cestou ako zostupujeme pozorujeme slnko zapadajúce za hornatý horizont. Popri parádnom bouldri a sektore, ktorý sme pracovne nazvali Bubák pomaly schádzame asi hodinu späť. Už za šera stretávame chalanov, ktorí išli cestu na pilier a potom liezli v sektore Bubák. Sektor sa hlavne Váňovi vôbec nepáčil.

Večer sa zabávame buvnovačkou a demonštráciou varenia večere od miestneho kuchára “Cocka”. Čítaj Koka. Vilo získava novú prezývku Ali Baba a po dôkladnej analýze všetkých možnosti sa rozhodujeme, že namiesto výletu do Sahary budeme ešte jeden deň liezť a potom sa presunieme cez Marakeš k moru. Najviac nás na tom láka predstave, že cestu cez kopce môžeme absolvovať v noci, čo nám ušetrí jeden deň slnečného svetla.

Ráno sa vyberáme najprv na nákup tradičných nomádskych šatiek a trilobitov a potom sa vraciame s Janom po ceste späť do sektora Jardin Des Roches, ktorý je vačšinou v tieni. Jednak nechceme ísť ďaleko a jednak už máme celkom dosť a s v tomto sektore je veľa ľahších ciest. Berieme to do radu všetky 5+ky a s Todrou sa lúčime 6a-čkom (Salamaleykum), čo nám opäť vychádza na 8 ciest, všetko OS. Na to, že sme dnes mali mať rest-day celkom fajn.

Okolo štvtej poobede už sme späť pri hosteli a prebalujeme lezecké veci do svine. Darmo čakáme na minibus, ktorý mal ísť o piatej a tak kráčame dole do dediny. Miestni sú nejako menej prívetiví, hlavne po tom čo sme im povedali, že do Sahary nejdeme. (Inak Omar nám to núkal za 300DH čo je slušná cena). Pri lezeckom shope sa dávame do reči s týpkom a vybavuje nám odvoz za 20DH na hlavu. V meste stretávame Omara a ide s nami vybaviť lístky na nočný autobus STCR (jediný čo ide večer).

Potom nás ťahá k svojemu známemu do bufetu, kde si konečne dávame známu šošovicovú polievku Harira. Až na to že je tam viac cíceru ako šošovice a je úplne rozmixovaná. Na vrchu pláva asi pol centimetrová škvrna olivového oleja. Vôbec nie dobrý nápad pred 8 hodinovou cestou autobusom cez priesmyk.
Cesta do Marakešu prebehla pomerne hladko. Prvú polku si nepamätám, potom grcajúci Marokánci, cik pauza a potom už len zjazd do doliny. Dobre som spravil, že som si na cestu zobral kolu a cukríky na cmúľanie. Na autobusovú stanicu prichádzame okolo pol piatej ráno a než stihneme preniesť veci dovnútra stanice už nás ťahá týpek do autobusu, ktorý ide do mesta Essaouira na pobreží. Za 70 DH aj s batožinou nasadáme a okolo šiestej ráno vyrážame na cestu ktorá má síce len do 170 kilometrov, ale čím sme bližšie k Essaouire tým viac stojíme. Fakt že pri každom kaktuse. Cesta je síce rovná, ale Marokánci opäť grcajú.
Či to nemajú z toho jedla.

V Essaouire sa peši presúvame do uličiek Mediny (staré mesto) a po chvíli nájdeme malý Essaouira youth hostel. Keďže chceme ísť ešte pozrieť do druhého hostela (Atlantic hostel) majiteľ spúšťa cenu o 10 DH dole na 50. To je na noc dobrá cena a tak ostávame. Chalani chcú ísť do mesta, ale ja volím alternatívny plán a idem s inou partiou z Dublinu na pláž Sidi Kaouki za surfingom a dobrodružstvom.

Na pláž berieme taxík pre siedmich a po približne 45 minútach sme tam. Najprv si v jednom z miestnych surf šopov prenajímame 3 surfy a neoprény. Na jedného to víde na celý deň asi 100DH. Potom ešte než si ich oblečieme prenajímame si dva koníky (cca 100DH na hodinu) a ideme sa prejsť po pláži. Prvých päť minút ide týpek s nami, ale potom nás necháva samých a pýta sa či to zvládneme. Jasné. Cestou smerom od začiatku pláže sa koňom vôbec nechce. Dokonca aj do vody chcú ísť len pod nátlakom. O nejakom kluse nemôže byť ani reči. Ledva ich donútime k svižnejšiemu kroku. Naspäť je to iný príbeh. Obidva kone chcú byť prvé a tak v podstate tryskujeme späť. Naštastie pláž je takmer prázdna a na konci v pohode zastavujeme a zosadáme. Koňa len tak navoľno stačí pustiť a on sa už odparkuje.

Rovno si obliekame neoprény a ideme sa voziť na pene. Vlny sú ďalej od brehu pomerne dobré ale velmi rýchlo sa zavrú. Voda na to, že je december pomerne teplá a neoprén 3mm je do pohody. Hlavne keď človek trochu pádluje. Najväčší problém mám s tým, že hĺbka vody na pláži je veľmi rozmanitá. Človek po krk vo vode, naskočí na vlnu, prejde päť metrov, padne a zaryje sa držkou do piesku, lebo je tam 10cm vody. Ide ďalej ku pl’áži. Bum. Zase po krk vo vode. Baví ma to asi 3 hodiny, ale potom sa opäť stmieva a treba odovzdať surfy.

Vraciame sa na hostel a dávam teplú sprchu – paráda. Naši chalani sa vrátili z mesta a tak sedíme hore na terase. Dofajčujeme geocache a bavíme sa. Na hosteli býva s nami ešte jedna rumunka, ktorá cestuje sama a má absolútne hororové príbehy o tom ako na nej po ulici vykrikujú a nadávajú jej. Chalan z nemecka nás zabíja príbehom ako si zobral taxík do Merzoughy a týpek ho odviezol kamsi 50 km do kelu kde nebolo nič len jeden hotel. Tam ho vysadil a odfrčal. Chalan sa šiel pýtať do hotela, že čo to má byť a oni, že keď chce môže v u nich zostať a prenocovať za 3500DH na noc, ale musí vziať dve noci, pretože odtiaľ nič nejde. Nakoniec ho zachránili traja slováci, ktorí išli náhodou autom okolo. Takže ho to stálo len tých 3500. Ak človek ide do Maroka sám musí si dávať fest pozor.

Chalani idú ešte do mesta žiť, ale ja unavený zo surfovačky leziem do postele. Ráno sa presúvame autobusom SupraTours (komfort) späť do Marakeshu a potom taxíkom zo stanice Supratours k hlavnej stanici kde si nechávame batohy za 70DH na hlavu (masaker). Cesta taxíkom nás stála dokopy 70DH pre troch. Keďže sa nám nechce vláčiť batohy, tak kašleme na to a ideme sa túlať po uličkách okolo Jamaa El-Fna a nakupovať suveníry. Začalo ma baviť vyjednávať s domácimi. V podstate netreba mať zlutovanie a pumpnúť ich tak dole ako sa len dá, bez výčitiek. Oni vám tovar predajú aj tak len keď na tom budú mať zisk. Kupujem si marockú bundu za 200DH (zo 400) a chalani asi milión marockých čiapiek. Jano jednu z tých svojich už aj pomenoval. Kusaj.

Na hlavnom námestí si dávame na terase obed a chalani dohuľujú zbytky geocache a okolo štvrtej ideme po batohy. Pred stanicou už nás týpek láme, že nech ideme s ním, ale ja ho tlačím na nižšiu cenu. Vieme, že za 30DH na hlavu sme na letisku autobusom a nakoniec za 150DH si dohadujeme veľký taxík. Na letisku checkujeme batohy a znovu vypisujeme formulár. Po asi piatich kontrolách sme konečne v tax-free zóne na gate. Odmietame zaplatiť 70DH za tretinkové pivo a radšej investujeme do flaše rumu za 110DH. Vymýšľame kamufláž preliatím rumu do džúsových flašiek a riadne dezinfikujeme. Lúčime sa s Dušanom, ktorého let do Londýna odlieta len desať minút pred nami. V lietadle vyjednáme s týpkom tak, že s Bešom a Janom máme poslednú radu pre nás a drzej slovenke, ktorá do nás bez príčiny začala skákať (asi si dovolila lebo slováci) vravím slušne že: “Shut up”. Jano sa jej pomstil tým, že sa vyzul.

Po vzlietnutí mi rum (alebo Janove ponožky?) spraví shut down a budím sa až pri pristávaní v chladnom Dubline. Z letiska berieme veľký taxík za 300DH … teda vlastne 30Eur a Bešo s Janom spia u mňa. Ráno ich odprevádzam o 6:45 na bus 747 na Slovensko a pokračujem rovno do práce.

Myslím, že agentúra Váňa tours opäť nesklamala a my sme okrem dobrého lezenia mali aj výlet po Maroku. Videli sme inú kultúru a hady sa nám vyhýbali (teda až na toho gumeného v mojich botách ráno a v Janovom spacáku večer). Nedostatok kvality sme nahradili objemom, keď sme za 4 lezecké dni vyliezli 35 ciest dlhých v priemere viac ako 30 metrov. Navyše sme si zaradili do repertoára ďalšiu zimnú lezeckú destinácu a priniesli plné vrece marockých čiapok.

PS: Viac fotiek v galérii

Autor: Aďo