Prečo? Lebo!     Alebo príbeh o traverze Tupej.

„Prečo vlastne lezieš?!” Lebo!!!

Sedím v Kežmarku u kamoša – nelezca, chlípeme pálenčuhu a na jeho otázku: “Mirec, prečo zajtra vstávaš o štvrtej ráno a v tej otrasnej kemre (teplomer hrdo ukazoval -16) sa ideš pechoriť po kopcoch?! Čo nesleduješ správy? Šak tam za týždeň zahynulo 11 ľudí!!! Chcel by som odpovedať: “LEBO!!!” ale sám akosi zaváham nad tým prečo to vlastne robím a prečo ma to tak baví! No o 24 hodín budem poznať odpoveď a ak vydržíte až dokonca, dozviete sa to aj vy.

Budík. 4:00. Otravný mobil nekompromisne vrieska. Studená sprcha, obliekam sa, šúľam 5 cigariet (štandovky + vrcholová), varím šálku čaju a bežím natočiť auto. Teplomer poskočil ešte na -18 no nemecký špinavý dízel na štyri zakašlania naskakuje. Kúrenie na plné bomby. Stojím zmrznutý pri klepkajúcom dízli, chlípem čaj a plánujem, čo ešte musím doma (v Poprade) stihnúť zobrať, než ma o piatej naberie Maťo pri popradskom múzeu. Vytlačiť topo, navariť čaj do termosky, zobrať chlípanec talianskej citrónovej pálenky na vrcholové pripitie, možno stihnem aj kávu ak sa zadarí… 4:30 sa rútim konštantnou rýchlosťou 100 km za hodinu cez zmrznuté tatranské dediny z KK do PP. Stíham to LTT, topo, čaj aj citrónová pálenka si hovejú v batohu, len tú kávu som nestihol. Maťo je presný ako hodinky. 5:00 zatáča jeho auto k múzeu. Naloďujem sa a šarpeme sa po okreske smer Štôla, Hágy a PP pleso. Sme pohodlní, tak vynášame batohy na aute až ku chate, zvážame auto dole a rýchlou chôdzou, rozumej behom (teplomer ukazuje optimistických -16) sa vraciame na chatu. Batohy sú stále tam, v zopár okienkach sa už svieti, je niečo po šiestej. Prezliekame a prebaľujeme sa do útočného. Zbytočné veci končia v úschovni, zapisujeme sa do knihy túr. Optimisticky volíme návrat na 1700. Už sa brieždi keď vyrážame, stále -16. Topo samozrejme zabúdame na recepcii. Vraciam sa, ale záhadne mizne. Iniciatívny recepčný ho asi spratal. No nič, sral to pes, však línia je jasná (ach Božičku koľká naivita) a Puškášove rebro podľa tatry.nfo hlásia 3 až 5 hodín. Definitívne vyrážame niečo málo po siedmej. Zima nás poháňa a Zlomiská ubiehajú pod nohami. Už šípime naše rebro, teda to Puškášove, tie naše sú otlačené od batohov. Našťastie Maťo stiahol topo aj do mobilu takže približne identifikujeme rebro. Žiaľbohu, žiadne detailné topo nie je, no zdá sa že sme to trafili.

830. Maťo začína ťahať prvú dĺžku. Odkedy sa mu narodila dcéra neliezol zimné Tatry už nejaký ten rôčik. Varoval ma že s jeho morálom to teda bude horšie. No jasné, falošná skromnosť! Prvé istenie zakladá po dvanástich metroch a ďalšie po ďalších dvanástich. To by som teda chcel vidieť ten jeho morál predtým. Hovorím si že je to vlastne fuk, ak to vyzipsuje tak ideme vysneženým svahom na pivo rovno na Majlátku. Odpaľujem teda prvú štandovú cigu a dupkám si v snehu. O pár sekúnd na to nadávam ako pohan, krabička so zvyšnými štandovými cigami letí do doliny…no nič budeme aspoň zdravší. Maťo pre zmenu zhadzuje spŕšky žulových orieškov. Tlačím sa ku skale, dym s cigy ma štípe v nose a úprimne dúfam že nezačne zhadzovať nejaké žulové kokosy alebo melóny. Ciga ide až po filter a ja už od zimy tancujem swing. Mráz mi obkuskáva prsty a celý sa trasiem. “Zruuuš!!!” Konečne! Chvatne balím a valím za Maťom. Vyberám jeho prvé istenie, chrobačný čok za lokrom. Blížim sa k ďalšiemu, už tutový abalak. Cepín sa nejako biedne zasekáva v trse trávy, monohrot neviem akosi zaprieť a už to ide. Nadávam až sa hory zelenajú (dokonca v januári) a testujem Maťov štand. Podržal. Kričím Maťovi že všetko OK, len že mi strelila noha a cepín nepodržal. Konečne zahriaty doliezam na štand, hneď valím ďalej. Konečne začali kúriť. Premrznuté trávy chrumkajú pod novými mačkami (veľká vďaka sponzorovi Lacnyoutdoor.sk), cepíny sa mihajú vzduchom a máme tu druhý luxusný trojbodový štand. Robím si pohodlíčko a usalaším sa medzi kôpkami kamzičích lentiliek. Doberám Maťa, cigy sa asi práve dokĺzali na PP pleso a ja dumám ako asi tie lentilky chutia…už, už sa za jednou naťahujem, keď tu sa zjaví Maťo. Tretia dĺžka. Maťa to vytláča cez legovitý pilierik doľava. Štanduje, nestíham vychladnúť a valím za nim. Nastáva prvá dilema. Doľava či doprava. Ako špekulujeme tak špekulujeme, tlačí nás to ďalej doľava. Je nám jasné že vybočujeme z línie. Tým smerom je už vysnežený žľab, vedľajšia cesta (Žľab Dubiel-Weincziler) ideme tadiaľ. Predsa firn je firn a cez tie kolmo/previsnuté trávy napravo sa nám nechce vracať na pôvodné rebro. Však nejak bude, tak davaj hét.

Vyrážam odhodlane do štvrtej dĺžky. Žľab je prijemný, cepíny aj mačky krochkajú blahom a ja im kontrujem, len som akýsi nesvoj, že som už dvadsať metrov od štandu a ešte nič nezaložené. Ťahám sa preto radšej ďalej do piliera po ľavej ruke. Je mi jasné, že ďalej ubiehame od pôvodnej línie už sme na vedľajšom rebre (cesta Maczkove rebro). Zakladám piaty štand. Najvyšší čas, šesťdesiatka lano vydalo presne na chlp. Štandovacíh možnosti jak šafranu, tak bijem skoby do dvoch pofidérnych puklín pod polo odštiepeným kameňom. Verím že ho nevylomím celý, no skoby sa tvária tutovo a piaty štand je na svete. Maťo dolieza a spolu sním sa vyklopí spoza nášho pôvodného rebra aj Oskar. Zaplavuje nás poobedné slnko, vyhrievame sa ako mačky, dávame čajík….kurňa fajčil by som. Idyla sa konči v momente keď chce Maťo ťahať. Laná sa nejakým zázrakom pouzlili. Akoby chceli povedať: “Chlapci veď je tu tak dobre na tom slniečku, však ešte pobudnite. Mate fúru času, určite už len dĺžočka-dve a ste hore tak sa trošku ponaťahujte, prekufrujte nás. No tak, nebuďte leniví.” Aaaaa hoďka je v prdeli, laná prekuforvané a slnko sa preklopilo do poslednej tretiny svojej dnešnej púte.

Maťo odlieza, pozerám za ním a snažím sa odhadnúť či horizont nad nami je už vrchol. Prichádza únava. Kríza po mne stúpa pomaly ale isto. Najprv drevenejú nohy potom trup a nakoniec mozog. Ten sa už nevie odpútať od predstavy lahodného piva a polievky na chate. Musím zahnať hriešne myšlienky, začať sa sústrediť ale keď tie predstavy sú také krásne. Tiene sa predlžujú a zo sladkých driemot na vytrháva Maťove: “Zruuuš”. Konečne! Lano zase na plných 60 metrov! Dúfam že ma čaká posledný šiesty štand a potom už naleziem do vrcholovej dĺžky (ach koľká naivita). Mobilizujem sa a vybieham ako kamzík, už len tie lentilky naložiť. Obliezam pilierik a vidím Maťa vo vysnívanom šiestom štande. Vyzerá to hocijak len nie na vrcholovú dĺžku. Predstava piva sa rozplýva ako prd vo vetre. Maťo je takých dvanásť metrov nado mnou. Nad nim žulová strecha a z jeho pravej aj ľavej strany krkolomné piliere. “Ani za mnou nelez!” Kričí Maťo. hneď ako prekročím spomínaný pilierik. Skúšam to traverzom doľava do výlovu v ľavom pilieri. Totálne lego ale zakladám štand (Siedmy!!!). Pozerám ďalej za pilierik. Ťahá sa tam ďalší vysnežený žľab (Žľab Bednára a spol), sú v ňom stopy. Dá sa to buď po ňom, alebo potom ďalej doľava na rebro, tam sa bude dať aj založiť. OK, no tak teda poďme do ďalšieho rebra (cesta Pilier).

Maťo veľmi nechce voľne zliezať za mnou do štandu, hlavne po tom legu po ktorom musel pred tým vyliezť. Nechávame v zube repku a karábľu (sral ich pes, šak radšej ako tam nechať krk) a opatrne ho spúšťam ku mne. Ako sa dalo čakať, lego sa rozsypalo ako…, no ako lego. Stenou hučia fúriky žulových jabĺčok a melónikov. Ja spokojný pod previsom v rebierku zaujato sledujem ako Maťo rozoberá Tatry. Konečne je pri mne. Kríza je dávno preč, toto som potreboval, nejakú tú komplikáciu, nech môžem niečo riešiť a nemyslieť na žalúdok a kemru, ktorá nás mrví od nástupu. Maťo je pri mne. Vyzrážam ďalej. Zliezť do žľabu a šup hore. Nie je kde založiť a keď sa obzriem za seba vidím Maťa, tak na mojej úrovni a medzi nami natiahnuté dva špagáty ako telegrafné drôty, asi takých 20 m. Reku toto by bolo škaredé kyvadlo. Idem na to rebro vľavo a zakladám. Všetko dostalo krvavo červený nádych podvečerného slnka.

Majstrujem ôsmy štand, Maťo dolieza. Svetlo ubúda svetelnou rýchlosťou. S miernym zúfalstvom a totálnou únavou pozeráme na horizont a odhadujeme koľko ešte…Maťo vyráža a ja ešte za nim kričím. „Ak to bude ľahké tak ideme súbežne.“ Súhlasí. Mizne v šere, počujem akurát chrúmanie cepínov. Maťo kričí: “Pooď, ideme súbežne!” Bleskovo ruším, balím a valím. Sem tam beriem nejaký chrobačný čok spoza lokrov, naberám prevyšujúce lano a obkolesený hustnúcim šerom rúbem strmými trávami. Kde tu kamene a po dopade cepínu šero prerážajú veselé iskričky, myslím na nedávne silvestrovské prskavky. Lano nado mnou sa nejak rozbehlo a ja sa modlím nech je Maťo už hore! V batohu mi vyzváňa telefón. Je to jasné. Manželka, celá bez seba pozerá krimi správy na Hnojke a tam ďalšia bombastická správa o tragédii v Tatrách. Idem plný kotel, telefón vyzváňa ďalej. Kričím na Maťa: “Prosiiim, povedz že si hore!!!”. “AAAAAnooooo!” Chvála pánu Bohu. Kričím nech zavolá mojej žene. Kričím číslo. Tak teraz ho majú všetci lezci čo boli v Zlomiskovej. Do riti! Viem aké sú to hovädá! Dobieham hore, ujúkam od radosti. Už žiadne ďalšie žľaby, rebrá či štandy. Uz len trojhodinový zostup v tme, so zablúdením na Klin, len pri svetle z mobilov (baterky v čelovkách treba občas aj vymeniťˇ). Dávame vrcholové zúfale foto v posledných lúčoch slnka. Pofajčiť nie je čo, pripiť si nie je čim (citrón z Talianska ostal v úschovni).

Je 2200 a ja otváram dvere na rodičovskom dome. Nevedeli že som v Tatrách. Veď aj načo, sú to postarší ľudia. Načo ich zbytočne stresovať? Pozerajú na mňa ako na zjavenie. Teplá sprcha, pivo, maminkina paradajková polievka, otcova slivovica, rezeň, šalát, nohy vyložené pri krbe….posteľ. Zaspávam, nohy v teple a z driemot sa vynára včerajšia otázka. „Prečo?“ „Lebo!“ Lebo, po takomto zážitku človek precíti každú jednu sekundu do najmenšieho detailu. Všetko je tak skutočné. Teplo domova hreje v celom tele, mamkina polievka je najlepšia na sveta, každý dúšok piva je ten najlepší aký ste kedy mali. Lebo po návrate domov je objatie od ženy také úžasné, a ona vonia tak nádherne ako nič iné na svete. Lebo lezenie vás dostane do bodu kedy precítite život v jeho najjednoduchšej a najobyčajnejšej kráse. A keď potom ležíte v teple, s plným bruchom privinutý k manželke, cítite úprimnú vďaku a nekonečnú radosť že žijete a že ste to mohli zažiť.

Moje lezecké sny mi pomáha plniť Lacnyoutdoor.sk

Autor: Mirec