Carpathian Climbing Club James

Karpatský lezecký klub

Dec 142016
 
O ceste SNP sme sa rozprávali už ako šraci s partiou na Dolných Honoch. Neskôr sa mi vždy pripomínala na potulkách po Slovensku, najmä v Karpatoch. Vážnejšie som sa však s myšlienkou cestu skúsiť prejsť začal pohrávať až po T-100. Koncom roka 2015 som sa rozhodol zobrať si v máji voľno a dať ostrý pokus. 
Nakoniec som v marci pred cestou zhodnotil, že potrebujem voľno bez podmienok a dal som v práci výpoveď ku koncu apríla. Na cestu som sa chcel vydať skôr, lebo mi viac vyhovuje chladnejšie počasie. Deň začiatku som si stanovil na 1. máj. Tento článok sú moje zápisky z cesty.

Deň D-2

Laptop a pracovné veci odovzdané a ráno letím na Slovensko. Posledné dni sa necítim dobre a klimatizácia v lietadle to obvykle iba zhorší. Ďalší deň sa venujem otcovi, keď pomáham na chalupe a zároveň sa snažím zbaliť všetko potrebné a dokúpiť tých pár vecí, ktoré mi chýbajú. Jedla beriem len trochu, nejaké tyčinky a vifony. K tomu sušené mäso a vlastný mix vločiek s hrozienkami a orechmi. Beriem so sebou taktiež kompaktný varič, plyn a mini vreckový nožík. Po dlhom rozmýšľaní balím aj stan.
Nachystané veci na zbalenie

Deň D – kilometer 0

Budím sa až o 8 a zisťujem, že mi nie je až tak úplne zle. Zároveň je vonku celkom príjemne a tým sa mi minuli všetky dôvody prečo na cestu nenastúpiť. Brácho včera sľúbil, že ma hodí na Devín. Cestou mi v Auparku kupuje sprej proti kliešťom a okolo jedenástej ma aj s báglom vykladá v dave ľudí na Devíne a frčí preč. 
Veteráni pod Devínom

Pod hradom je zraz veteránov. Chvíľu obdivujem zrenovované mašinky, ale množstvo ľudí ma akosi viac motivuje vydať sa na cestu. Pri začiatku slovenskej časti európskej diaľkovej cesty D8 – rozcestníku s nápisom Devín sám sebe prajem veľa síl a vydávam sa po červenej značke, ktorá bude mojim stálym a väčšinou jediným spoločníkom.

Cez Devínsku Kolibu prechádzam do Karlovky a zastavujem sa až na Mlynoch na kebab a kofolu. Cez Horský Park prichádzam na Slavín vzdať poctu hrdinom a neskôr z Kramárov fučím do kopca na Kolibu. Som prekvapený, že to, čo som si myslel, že bude mestský začiatok, bola vačšinou chôdza po lesných cestách.
Slavín

Z Kamzíka je cesta známa aj ako Štefánikova magistrála a tu to mám pobehané a pochodené, takže pomerne rýchlo prichádzam na Biely Kríž. Je síce už šero, ale ja chcem dnes spať na Pezinskej Babe.

Terén poznám a čelovka funguje, takže to valím bučinou a len v dvoch poruboch vyťahujem GPSko, aby som sa uistil, že idem dobre. V chodeckom zápale si uvedomujem, že naokolo nikde nie je voda a keď prichádzam o pol jedenástej na Babu a dopíjam posledné zásoby, volám Ďurovi, či by mi mohol ráno cestou do práce priniesť vodu. Rozkladám stan a o 2 minúty neviem o svete. 

Deň 2 – kilometer 47

Ráno ma budí telefón – Ďuri volá, že je už na Babe. Exnem liter a pol minerálky a chvíľu kvákame, že kedy by sa pridal a tak. Dáva mi aj nejaké keksy a super domáci džús. Balím stan a vyrážam ďalej. Z Baby je to najprv kúsok do kopca, ale potom pekná cesta lesom. Okolo obeda som na Kamennej, pokračujem na Čmelok a potom na Vápennú. Idem pomaly, lebo celý deň je pod mrakom a sem tam popŕcha. 
Európska diaľková trasa E8

Pri zostupe z Vápennej začína seriózny lejak, tak dávam na seba goráč a na ruksak obal. V prístrešku som stretol pána, ktorý tam má blízko chatu a zároveň je poľovník. Vysvetlil mi, že muflóny je možné vidieť pri daždi, lebo v lese, keď prší, nepočujú veľmi dobre a tak vychádzajú na cestu. Keďže nie som muflón, pokračujem lesom ďalej, akonáhle prestane liať. Už zapadá slnko, keď prichádzam k Bukovej (nádrž) a vravím si, že ďalej to už nebudem siliť. Zisťujem, že obsah jednej z fliaš sa mi vylial do batohu. Presnejšie do páperovej bundy. Mokrá páperka nič moc, ale aspoňže nebolo mokré všetko. Horšia správa je, že zasa som takmer bez vody. Zostal mi jeden a pol litra. Rozbaľujem stan a pre dnešok zaliezam.

Vápenná

Deň 3 – kilometer 81

Ráno sa budím pomerne skoro a balím veci. Vody mi veľa nezostalo, tak raňajkujem len tyčinku a dva glgy vody. Našťastie nie je príliš teplo, takže kopček na Záruby nie je až taký hrozný.

Záruby

O pol desiatej som tam a rezko pokračujem cez lány medvedieho cesnaku až na Dobrú Vodu, kde sa zastavujem v potravinách na vlašák s rožkami a veľa veľa vody vo forme radleru. Cez cintorín na Dobrej Vode po rozbahnených rozjazdených cestách prichádzam za riadnej búrky do Brezovej pod Bradlom. Prvá krčma na ceste – Dolina to istí. Pýtam sa, či mi nevedia poradiť nejaké ubytovanie a teta vraví, že priamo nad krčmou za 8 Euro na noc. O pol ôsmej som už po sprche a natieram si boky a ramená otlačené od popruhov na ruksaku a suším veci čerstvo opraté v práčke v penzióne.

Deň 4 – kilometer 115

Vstávam trochu neskôr, ale keďže nemusím baliť stan, tak to ide celkom rýchlo a o pol jedenástej som na Štefánikovej mohyle na Bradle.

Mohyla na Bradle

Odtiaľto po pekných lúkach do Myjavy, kde si dávam obed v reštaurácii Fontána. Čiernohor s pečenými zemiakmi. Veľa. Na námestí je červená značka na Javorinu s časom 5h, o 100 metrov ďalej je červená značka 6:45. Zapínam si rádio a rozhodnem sa časy ignorovať. Asfaltka dlhóó, ale zato do kopca a prichádzam do príjemného lesa pri česko-slovenskej hranici. Niekedy okolo štvrtej som už pri prvom hraničnom stĺpiku a odtiaľ dve hodiny po hrebeni na Veľkú Javorinu. Na vrchole trochu blúdim, lebo sadla riadna hmla, ale po zapnutí GPS prichádzam pred siedmou na Holubyho chatu, kde si po teplej sprche dávam kombo guláš, pivo a famózne šúľance s makom.

Deň 5 – kilometer 149

Počasie na Veľkej Javorine

Ráno vstávam do stále zahmleného dňa a prechádzam cez Javořinu k našim západným susedom. Cez Čechy sa šlape dobre. Značka ide chvíľku po hranici, ale potom zachádza hlbšie. Asi o druhej som za Kykulou späť “doma” a na kopci Machnáč si dávam krátku prestávku. Dnes toho bolo celkom dosť a môj plán je prespať v Drietome. Tam prichádzam okolo piatej, idem do potravín na neskorý obed a v krčme zisťujem, že v celej dedine sa nie je kde ubytovať. Najskôr plánujem prespať na lúkach nad Drietomou, ale ešte je vidno a Trenčín mám ako na dlani a tak pokračujem ďalej. Už o pol ôsmej som v penzióne Svorad. Nie je to najlacnejšie, ale som dosť na šalát. Natieram si pľuzgiere na nohách a odreniny na ramenách a odpadávam spať.

Nad Trenčínom

Deň 6 – kilometer 196

Po včerajšej skoro pädesiatke si dnes dávam oddychový deň. Vyrážam neskoro, pomaly prechádzam cez Trenčín a prichádzam do Trenčianskych Teplíc, kde si doprajem zmrzlinový pohár už o tretej poobede. O štvrtej som ubytovaný a o hodinu neskôr sa máčam v bazéne. Po plávaní si zaslúžim ešte večeru v reštaurácii r-klub a potom dezert. Po včerajšom šľapaní mi oddych príde vhod. V rámci oddychu posielam Ďurimu foto, že čo všetko vlečiem so sebou.

Trenčianske Teplice

Deň 7 – kilometer 209

Ráno vyrážam okolo pol ôsmej a o pol deviatej som pri Kamenných Vrátach. Odtiaľ príjemným lesom najprv na Omšenskú Babu a potom dole do Hornej Poruby. Nasleduje šlapák do Sedla Palúch a Vápeč. Pod kopcom stretávam staršieho pána, ktorý sa zaoberá botanikou a keďže mám dosť času, kecám s ním a on mi rozpráva o horských endemitoch na Vápeči.

Vápeč

Hore sme okolo pol druhej, využívam oddych a pekné počasie a dávam si na vrchu obed zo svojich zásob. Po hodine sa pohýňam ďalej, lebo by som rád spal v Čičmanoch. Okolo siedmej som pod Strážovom a zisťujem, že ubytovanie v Čičmanoch sa nekoná, pretože je všetko obsadené. Rozhodujem sa, že zostávam spať na peknej východne orientovanej Lúke pod Strážovom a keď sa zošerie rozkladám stan a zbieram drevo na oheň. Po večeri ešte idem zavesiť jedlo na strom a asi do desiatej sedím pri ohni a plaším zver. Vôbec sa mi nespí dobre. Jednak je riadna kosa, pretože som asi v 1150 mnm a jednak okolo stanu v kuse niečo lomozí. Vravím si, že to bude asi veverička, alebo mrož. Zaspávam až nad ránom, nevediac o tom, že ma práve míňa oproti idúci SNPčkár Jozef.

Lúka pod Strážovom

Deň 8 – kilometer 246

Keďže som sa moc nevyspal, tak pomerne skoro balím a schádzam dole do Čičmian. V reštaurácii si dávam rannú kávu a stretám otca so synom, ktorí spali na Strážove a zdravil som ich ráno, keď som balil stan. Kecáme o tom, že čo to bolo za zviera, čo vydávalo tie strašné zvuky. Zhodnotili sme, že najskôr to bol srnec s bronchitídou. Keďže jedlo na strome zostalo nedotknuté, tak medveď to asi nebol. Na obed som v sedle pod Čelom a pred druhou si už objednávam pirohy vo Fačkovskom sedle. Zbytočne sa tu nemotám a pokračujem ďalej. Počasie sa čím ďalej tým viac zhoršuje a nad hlavou sa mi zbiehajú búrkové mraky. Pri Hadvige odbočujem z červenej po smerovníku k prameňu a rozprávam sa s domácimi. Poradili mi, že vyspať sa dá nižšie, krokom asi 10 minút v starej zvonici a pri odbočke na ňu je aj ďalší prameň. Polo krokom, polo behom, idem z červenej dole a naozaj.

Stará zvonica nad Hadvigou

Zvonička má dole staré kreslo a hore miesto na spanie pre troch až štyroch ľudí. Dostať sa hore je trocha boulder s batohom na chrbte, ale dá sa to. Varím polievku, balím sa do celty od stanu a počúvam hokej. Už ani neviem, s kým sme hrali. Zaspávam za zvuku dažďa dopadajúceho na strechu zvonice a vravím si, ako mi je dobre.

Deň 9 – kilometer 277

Zasa v noci zima a to pritom Hadviga je iba o málo viac ako 650 mnm. No nič. Kašlem na to a doprajem si trochu dlhší spánok a raňajky. Neprší a tak to celkom ide. Pred Vyšehradom trochu na lúke blúdim, ale potom je už značka viac menej jasná. Za Vyšehradom prebieha ťažba dreva a to ma núti ísť rýchlo preč. Cez Sedlo pod Vysokou schádzam do Kunešova a odtiaľ po asfaltke prechádzam stredom Európy

Krahule – stred Európy

až na spodný koniec dediny Krahule, kde mám rezervované ubytovanie v penzióne U Kordu. Sú to veľmi milí ľudia a dokonca mi umožnia oprať si veci v práčke. Dnes večer sa ku mne pripojí Ďuro s Katkou, tak idem do krčmy pri zastávke na nich počkať.

Deň 10 – kilometer 319

Ráno vyrážame neskôr, ako sme chceli a ešte sa zastavujeme v potravinách nakúpiť raňajky. Nechceme podvádzať, tak sa najprv vraciame dedinou po zelenej značke naspäť na červenú. Inak by sa dalo isť z penziónu zjazdvokou priamo hore. O desiatej sme na Skalke a dávame si raňajky.

Skalka

Ďuro vyťahuje zásoby zo svojho obrovkého 30kg batohu. Ideme pomaly, ale nemáme plán ísť ďaleko. Niekde pri Table si dávame okolo jednej obednú prestávku na príjemnej čistinke, keď sa k nám zrazu z diaľky približuje hlucháň. Najskôr vyťahujeme foťáky, mobily, aby sme si ho odfotili a nevyplašili. O päť minút neskôr Ďuri zdrhá pred mega-turbo-agresívnym vtákom, berieme batohy na plecia a futašíme všetci traja ako o život preč.

Hlucháň – angry bird

Blízke stretnutie z hlucháňom nám dodalo sily a tak sme okolo pol štvrtej na Malom Šturci a opäť sa kŕmime. Potom po štrkovej kľukatej a dlhej ceste prichádzame okolo ôsmej na Kráľovu Studňu, kde majú studené pivo a vodu v sprche. Počasie pekné. V diaľke vidno Skalku a z druhej strany Krížnu. Napriek tomu, že sme spravili len 27 km, trvalo nám to veľmi dlho a sme aj náležite unavení. Predpoveď počasia neveští nič dobré a čaká nás hrebeň Fatry a Nízkych Tatier. Katka je chorá a Ďuri má ten batoh ozaj mega ťažký. Ideme spať a uvidíme, čo povie ráno.

Deň 11 – kilometer 350

Po výdatných raňajkách hodnotíme situáciu. Predpoveď počasia na ďalší deň je celkom v pohode, ale potom sa má počasie o dosť zhoršiť. Okrem choroby a obrovského batohu sa vonku prevaľujú chumáče hmly. Po tom ako pozerám počasie na hrebeni NT sa nakoniec rozhodujeme, že ideme dole do BB a odtiaľ do Bratislavy.

Ďurov batoh

Nekonečnou asfaltkou sa vydávame okolo 10 na cestu do Dolného Harmanca a naozaj nám to trvá štyri hodiny. Keď prichádzame dole, začína zase popŕchať. V Bystrici skáčeme na bus do Bratislavy, a tam ma Ďuri s Katkou vezú autom domov. 

Deň 12 – Deň 14 – kilometer 350 + 15

Doma si periem a zbavujem sa niektorých nepotrebných vecí. Navyše dokupujem zásoby jedla, ktoré som minul a čítam správy od Líšiek a Triza z Hulvátom, ktorí trpia na hrebeni NT. V Sobotu idem k otcovi na chalupu pomôcť na záhrade a celkom sa tam odpálim. 

Deň 15 – kilometer 350

V neďeľu ráno s víziou toho, že najhoršie počasie na hrebeni už prešlo, sadám na vlak do BB.
Som pako a namiesto BB mesto vystupujem až na BB stanica a to znamená jednak to, že sa musím presunúť na druhú stanicu pešo a tiež, že nestíham autobus do Harmanca. Na stanici pozerám autobusy a starší pán sa ma pýta, ako sa dostane do kúpeľov. Pozerám mu to na info kiosku a vravím mu čo a ako. On mi za to rozpráva o tom, ako všetky dobré a zlé skutky idú do banky a potom z tej banky sa nám vracajú dobré, alebo zlé úroky (tie zlé sú oveľa vyššie) a že ja som taký jeho dobrý úrok. Keďže mi stúpla karma a na autobus budem čakať ešte asi hodinu, idem sa najesť. Okolo druhej som v Harmanci a zapínam turbo smerom na Kráľovu Studňu.

Späť na hrebeň

O štvrtej som hore a zisťujem, že keby som šiel nočákom, tak by som stihol víkendový autobus z BB až hore. Nevadí, aspoň som sa prešiel. Večer počúvam hokej a kochám sa výhľadom, keďže o piatej vypli elektriku kvôli nejakej prerábke.

Kráľova studňa

Deň 16 – kilometer 350 + 15

Raňajky v pánskom štýle, ale už okolo pol deviatej odchádzam z Kráľovej Studne, o deviatej sa kochám pohľadom na Kráľovu Skalu a o hodinku neskôr na Krížnej spomínam na parádneho Silvestra s Mircom.

Krížna

Počasie je síce polooblačné, ale neprší a to je dôležité. O tretej som sa dohodol s Ďurim, že sa stretneme na Donovaloch. O pol jednej som pri Veľkom Šturci stretol Líšky a Triza s Hulvátom. Chvíľku sme pokecali, upozornil som ich na besniaceho hlucháňa a popriali sme si ľahké nohy. Hore-dole štýlom pokračujem na kopec Zvolen a v sedielku v závetrí si o trištvrte na dve dávam raňajky. Potom pomaly dole na Donovaly a o pol tretej obedujem v kolibe a čakám Ďuriho. Ďuri prichádza s oveľa ľahším batohom a okolo pol piatej sa hýbeme z Donovalov a pomaly ale isto smerujeme cez Kozí Chrbát do Hiadeľského sedla, čo v hlave považujem za začiatok Nízkych Tatier. Na hrebeni sa kocháme výhľadom a v Hiadeľskom sedle sme asi o pol ôsmej. Zbierame drevo na večer, lebo prístrešok síce je, ale fúka doňho zo všetkých strán. Našiel som si pozdrav od Jozefa, ale pivo už bolo dávno vypité. Prístrešok je dobre situovaný a prameň je len asi 100 m od chaty. Varíme si polievku a obliekame si všetko čo máme (Ďuri asi 4 páry ponožiek) a lezieme do spacákov. Aj napriek oblečeniu obaja klepeme kosu až do rána, pretože teplota je nízko pod nulou.

Deň 17 – kilometer 380

Menší batoh

Vstávame skoro a už o pol ôsmej sa pohýňame smerom na Prašivú. Začiatok je sviežo do kopca, ale nie je nám veľmi teplo. Na hrebeni fúka, ale šľape sa nám celkom dobre. Občas prifúkne sneženie, občas nám zasvieti slnko, ale oblečené máme bundy, lebo aj cez deň je na hrebeni pod nulou. Pôvodne sme si mysleli, že pôjdeme len po Ďurkovú, ale keď sme boli pri nej, boli asi len tri hodiny a tak sme si povedali, že potiahneme až na Kamienku. Na Chopok sa nám ide dobre a na chatu prichádzame okolo pol ôsmej. Dávame si parené buchty, ubytovávame sa a ja si dávam aj sprchu za 2 Eur. Dnes spíme v teple a obaja sa z toho riadne tešíme. Ďurimu sa zdá matrac na posteli príliš mäkký, tak si rozkladá karimatku na zemi.

Hrebeň Nízkych Tatier

Deň 18 – kilometer 409

Na raňajky párky a pomaly okolo 9 ideme ďalej traverzom na Štefáničku, kde si dávame obed. Je tu tiež pusto a cestou nestretávame skoro žiadnych ľudí. Okolo jednej sa pohýňame ďalej.

Obzretie sa za Štefáničkou

Najprv príjemným hrebeňom systémom hore-dole a potom trochu záťaže na kolená pri zostupe na Čertovicu. Zase sa kŕmime a Ďuri si dokonca berie aj pirohy na cestu. Z Čertovice vylámaným lesom okolo siedmej prichádzame na útulňu Ramža. Asi hodinu a pol strávime zbieraním a rezaním dreva na noc. Prameň je asi 300 metrov nad útulňou. Jediné, čo tu chýba je sekera. Rozkladáme sa na vrchných posteliach a využívame aj erárny spacák. Každé dve hodiny, ako sa ochladí, vstanem a priložím. Dokonca si nastavujem budík vždy o 2 hodiny neskôr, aby piecka nevychladla.

Ramža

Deň 19 – kilometer 431

Až na nočné prikladanie sme sa celkom dobre vyspali a po ovsenej kaši z vlastných zásob, sme už o ôsmej ráno na ceste ďalej. Počasie je stále trochu chladné, ale vyjasnilo sa a z hrebeňa máme nádherné výhľady na Západné a Vysoké Tatry.

Výhľad na Tatry

Jediné, čo nám dá trochu zabrať, je sedlo Priehyba. Najskôr riadny zostup a potom výstup. V sedle si dávame dlhší oddych. Inak cesta je celou cestou výborne značená, takže GPSko som vytiahol len pred Ramžou. Z Veľkej Vápenice už viac menej len nadol cez sedlo Priehybka a okolo šiestej sme na útulni Andrejcová. Tu už je zopár ľudí, ktorí obsadili spodné postele a rozkúrili v piecke. Nám s Ďurim ostáva letisko na podeste a Čechom, ktorí prichádzajú po nás, už len nezateplené poschodie. Pomáhame narúbať a narezať drevo na noc a varíme polievky z vlastných zásob. Dozvedáme sa, že česi vypadli na majstrovstvách v hokeji. Spodná izba je perfektne zateplená a na vrchých posteliach je príliš teplo. Ja to riešim odhodením spacáku a spaním len tak v trenkách. Ďuri to vzdáva a rozkladá sa na zemi. Neskôr nad ránom, ako piecka vychladne, sa on sťahuje na hornú posteľ a ja sa prikrývam odzipsovaným spacákom, ale aj tak je teplo.

Útulňa Andrejcová

Deň 20 – kilometer 451

Ráno vstávame až neskôr ako najväčší páni a dávame si raňajky zo zásob. Trochu upraceme a viac do kopca ako z kopca ideme na Kráľovu Hoľu. Cestou si užívame výhľady na Vysoké Tatry. Trochu sme sa za ten čas rozhýbali a ani jedla nemusíme už toľko vliecť a tak sme o jednej pri vysielači. Idem sa pozrieť, ako vyzerá miestnosť útulne a musím sa opäť čudovať, prečo sa v takej veľkej budove nedá zriadiť nejaký bufet s pár posteľami.

Kráľova Hoľa

Dojedáme pirohy z Čertovice a schádzame dlhým zostupom výškový kilometer dole do Telgártu. Cestou sa nám žiada dať si pizzu a tak sa zakecáme, že na chvíľu vo výrube strácame značku. Pomocou GPS sa nejako tak intuitívne triafame a o pol tretej vchádzame do dediny. Tu sa zastavujeme najprv v prvých potravinách doplniť zásoby a potom kráčame cez dedinu smerom na Telgárt – penzión. Narýchlo sa rozhodujeme, že Ďuro pobehne späť do dediny na autobus do BB a potom na Donovaly, aby vyzdvihol auto ktoré tam nechal.

Ďuro pred Kráľovou Hoľou

Ja si dávam chvíľu oddych od topánok a potom šliapem opäť hore smerom na Besník. Cez Čuntavu a lúky pri Hanesovej je to nádherná prechádzka a tak zapínam turbo a pred siedmou odbočujem z Dobšinského kopca dole na Dedinky, kde máme dohodnuté ubytovanie na hoteli Priehrada. Telefonujem s Ďurom a on asi v rovnakom čase prichádza k autu. O deviatej ho čakám pri hoteli a ideme na dohodnutú pizzu do dediny Dedinky. Večer pijeme s bratrancom šampanské a počúvame hororové príbehy o medveďoch a diviakoch a kadejakej inej hávedi. Video nášho stretnutia s agresívnym vtákom má u poľovníkov úspech.

Dedinky – Palcmanská Maša

Deň 21 – kilometer 491

Ráno po výdatných raňajkách vešiam na ruksak veci ešte mokré z prania. Auto parkujeme na vyhliadke na Dobšinskom kopci a Ďuri ide so mnou až pod Stromišov. Tam sa lúčime a on sa vracia po rovnakej ceste späť k autu a ja pokračujem ďalej smerom na chatu Volovec. Stan som nechal u Ďura v aute, takže odtiaľto musím spať už len na chatách, alebo na divoko.

Ďuro ma ide ešte kúsok odprevadiť

Cítiť, že sa dosť oteplilo a na chodníku stretám hadíka slepúcha. Cestou v krovinách to celkom šuští a keďže nechcem zašliapnuť nejakú vreteničku, tak dávam väčší pozor. Z hrebeňa schádzam cez vyťažený les po viac menej neexistujúcej značke na chatu. Už z diaľky cítim guláš a čuch ma veru neklame. Na chate je partia vojakov a keďže sú všetky postele obsadené, vyjednávam si aspoň miestečko na terase. Na večeru dostávam tanier gulášu a niekoľko panákov. Keďže som prišiel už okolo piatej, tak pomáham ukladať drevo na kúrenie a večer si za to namiesto terasy ustieľam na gauči. Síce skrz chrápanie zaspávam o niečo neskôr, ale aspoň odpadá nafukovanie karimatky a ranné balenie. Navyše, vnútri je o dosť teplejšie.

Chata Volovec

Deň 22 – kilometer 514

Ráno vyrážam s turistami a mám ambície dostať sa na chatu Erika. Reku, veď potiahnem. Z chaty Volovec celkom rezko do kopca na vyhliadku na Skalisku. Odtiaľ cez Sedlo Krivé pohodovým chodníkom až na rázcestie Pod Osadníkom. Prevýšenie síce +/-700m takže systémom najprv hore, potom dole a opakuj, ale na celkom dlhom úseku, takže to nebolo až také strašné. Okolo obeda si na chvíľu sadám pri hríbiku a kecám s miestnymi turistami. Vravia mi, že cesta je ďalej trochu komplikovaná, ale vravím, že veď mám GPS, tak snáď to nejako dám. Oni odchádzajú a ja tlačím do seba nejaké zásoby. Asi po desiatich minútach sa hýbem ďalej a o päť minút na to strácam značku na vyrúbanej stráni. Najskôr to skúšam tak, že sa vrátim, potom GPSko, potom kombináciu. Nakoniec to vzdávam a niekde pod Osadníkom sa púšťam cez les smerom k Osadníkovi II a potom dole dolinou. Asi po hodine blúdenia sa napájam totálne spotený a upachtený na červenú značku. Ďalších 15 minút vyberám z topánok kamienky, kúsky lístia a konárov. Potom už pomerne dobrým terénom prichádzam okolo pol druhej až do kúpeľov Štós. V hlave som mal nastavené, že keď budem na Štóse o 12-tej, tak pôjdem ďalej, ale takto sa rozhodujem ubytovať sa a užiť si miestny vodný svet. V doline je krásne a navyše večer je hokej.

Pri osadníkoch

Deň 23 – kilometer 548

Zo Štósu ťahám hore na Kloptáň a pred pol dvanástou sa kochám vyhliadkou. Nado mnou azúrovo, chodník odtiaľto ide cez celkom pekný les a dá sa nabrať celkom slušné tempo.

Kloptáň

O pol tretej už som pod Kojšovskou Hoľou a zastavujem sa až na chate Erika. Chata je zavretá, ale bufet otvorený. Pred chatou stretávam Marcela, ktorý ide SNPčku opačným smerom. Dávame pivo a kecáme o tom, že čo je pred nami. Asi pol hodinu kvákame a potom vyrážam po celkom dobre značenej ceste na Lajošku. Dobre značená a široká cesta mi dovolí zamyslieť sa a to sa mi stáva osudným, pretože ako sa tak zamyslím, tak strácam značku. A keď strácam, tak naozaj. Rozmýšľam, že červenú som nevidel najmenej 3/4 hodinu rezkého šlapania. Nadávam na celú dolinu. Najprv sa vraciam naspäť, ale na jednom z rázcestí zrejme zle odbočujem a zrazu som na mini poľovníckom chodníku. Smer mám podla GPS-ka dobrý, ale červená je aspoň pol kilometra. Zrazu chodník končí pod zrázom a tak to dávam štýlom Bear Grylls ďalej na divoko a po ďalších 30 minútach prichádzam na Lajošku. Nadávajúc idem ďalej. Našťastie odtiaľto, je už chodník naozaj jasný a v lesoch nad Košicami je kopec domácich turistov aj cyklistov. Rezko schádzam okolo chaty Jahodná, ale nezastavujem a pokračujem rezko cez Horný a Dolný Bankov až na Čremeľ. Tam si v bufete dávam pre deviatou tri radlery a potom ľahko a bezpečne na ubytko na štadión Lokomotíva.

Veľmi pekné lesy pred Košicami

Deň 24 – kilometer 594

Včera to bol riadny záhul, tak si dávam oddychový deň. Ráno najprv kávička a potom kúsok hore cestou napojiť sa naspäť na červenú. Počasie na trenky a o jedenástej na chate Hrešná dopĺňam stav vody na 4l. Mám tu novú kamošku, asi kôli tomu, že vrhám tieň. Musím ale pokračovať a tak príjemným chodníkom prechádzam na Kysak.

Kysak

Zvýchodnieva sa tu a celú cestu sa teším, že si na stanici niečo kúpim na jedenie. Bohužiaľ, červená okolo stanice ide len veľmi zďaleka a tak pokračujem popri Hornáde ďalej. Tu ma dostihuje riadny zlievak, ale naštastie pri rieke je kopec malých chatiek a tak sa pri jednej z nich schovávam pod prístreškom na opekanie. Sú asi tri poobede a tak si dávam obed a dúfam, že lejak čoskoro prejde. Keď je po najhoršom, dávam si nepremokavú bundu a pokračujem popri tábore Brezie ďalej. Pôvodne som rozmýšľal, že tu dakde prespím, ale je pomerne skoro, tak si vravím, že idem ďalej. Z Brezieho dolinou cez Prokopov Mlyn, kde mi Marcel odporúčal spanie na nejakom posede, pokračujem ďalej doprava cez Radatice a Janov. V Janove zapínam turbo a pred siedmou schádzam na Cemjatu nad Prešovom. Tu sa narodila moja stará mama, na ktorú celú cestu spomínam. Odtiaľto chytám bus o siedmej a asi hodinu a pol sa trepem MHDčkou na druhú stranu Prešova do turistickej ubytovne. Je to riadne ďaleko, ale výhodou je, že je tam lacno.

Cemjata

Deň 25 – kilometer 638

Vstávam skoro, ale to je mi prd platné, lebo najskôr musím MHDčkou späť na Cemjatu. Nechytám prípoj a tak si v meste doprajem aj poriadnu kávu. Chvíľu po deviatej som tam, kde som včera skončil. Zisťujem, kde Santa na leto skladuje sane a kde colníci trénujú streľbu. Idem popod diaľnicu a prechádzam Malým Šarišom, Veľkým Šarišom aj Terňou. Prešovské asfaltky dajú nohám riadne zabrať a tak  si pomerne často sadnem a oddychujem. Z Hradiska je to už našťastie zasa po lesnej ceste a o piatej som pri chate Čergov, ktorá je otvorená celoročne, keď je tam nejaká akcia cez víkend. To sú múdre slová, ktoré som sa dozvedel, keď som sa chcel telefonicky dohodnúť na ubytovaní. Keďže akcia ani víkend nie sú, tak pokračujem ďalej do plánu B a síce na útulňu Drina. Perún mi nad hlavou hromží čoraz častejšie a tak kmitám nohami rýchlejšie a rýchlejšie. Keď človek z vrchu Čergov odbočí na západ tunelom pomedzi stromy, asi po 200 metroch príde k malinkej útulni Drina. Zhadzujem batoh a rovno idem nazbierať a narezať drevo. Trochu vnútri upratujem a idem nabrať vodu, ktorá je dobrá len na prevarenie. Studničke by sa zišla brigáda. Vyčistiť a postaviť prístrešok. O šiestej mám upratané a tak oddychujem, varím z vlastných zásob a poberám sa skoro spať.

Drina

Deň 26 – kilometer 669

Ráno sa moc nemotám a tak som už pred desiatou na Žobrákovi. Z tejto strany je to pohoda. Neviem, čo všetci majú s tým výšľapom na Žobrák. Cestou dole cez lány medvedieho cesnaku stretávam zopár turistov. Počasie turisticky ideálne. Svieti slnko, občas mrak a fúka svieži vietor. O dvanástej si už v Bellevue nad Bardejovom dávam pri kurtoch klobásu a kofolu a o pol druhej prechádzam centrom Bardejova.

Bardejov

Cestou sa zastavujem v športovom obchode nakúpiť ľahké tenisky, lebo v bagandžiach sa to po tých asfaltkách už ozaj nedá vydržať. Posledný kopec viac ako 1000 mnm (Bukový vrch) je ďaleko za mnou a ja o štvrtej z ľahka prichádzam do Bardejovských kúpeľov, kde mám zabezpečené ubytovanie v penzióne Jaluza, rovno oproti skanzenu. Jediné, čo ľutujem je, že som tu sám. Ping pong, biliard, luxus. Najem sa trdelníka v podchode v kúpeľoch a potom idem do vodného sveta. Čo si budeme hovoriť, cesta SNP sú galeje. Na večeru si dávam mega porciu zmrzliny a leziem do postele.

Deň 27 – kilometer 696

Z kúpeľov cez les priamo hore na posledný výrazný kopec – Stebnícka Magura. Na začiatku strácam nejaký čas, lebo sa musím vrátiť po šatku, ktorú som zabudol pri penzióne. Na Magure čítam vo vrcholovej knihe odkazy SNPčkárov a miesto raňajok pokračujem dole do Zborova, kde si na poludnie kupujem v potravinách obed. Rožky s treskou tlačím do seba v parčíku pri rieke. Potom smerom na osadu a cestou dišputujem so skupinou asi 15tich detvákov, že odkiaľ idem. V osade ma posielajú popri priviazanom psovi priamo hore a tam strácam značku. A keď strácam, tak že poriadne. Naspäť do dediny sa mi nechce, tak nejako improvizujem a deriem sa cez kríky smerom k hradu.

Zborov

Nakoniec doškriabaný po cestách, kadiaľ miestni zvážajú drevo na kúrenie, vyliezam na červenú, čo ide smerom od hradu. Vravím si, že veď dobre, občas sa treba aj trochu stratiť. Na lúke sa ťažko značkuje. Idem ďalej a o trištvrte na dve som za Andrejovou. Nad ňou v lese opäť strácam značku, ale že nadobro. Proste rázcestie, z neho 3 cesty a ani na jednej nie je najbližších 500 m značka. Viem to, pretože som po všetkých poctivo išiel. Nakoniec to vzdávam a idem dolinou medzi Kačálovou a Lysou a tam stretávam pilčíkov. Dávam si vodu a vyzvedám čo a ako. Starší z nich mi dáva dokonalý návod, ako sa napojiť na červenú. Idem podľa jeho inštrukcií a naozaj, asi o pol hodinu sa napájam na chodník pod Spáleným vrchom. Odtiaľto je značenie v pohode a o pol piatej som pred Kurimkou. Cestou kecám s náčelníkom. Ehm … teda starostom a ten ma posiela k bývalej škole, kde mám zabezpečené ubytovanie. Stačí sa oproti škole spýtať na pána Solaniča, ktorý to tam má pod palcom. Je milý, ešte ma berie so sebou autom, keď ide po manželku, ktorá robí v potravinách. Nakúpim si dačo na večeru a potom ma berie späť na školu. Dávam sprchu – teplú a idem sa prejsť do krčmy na jedno. Kecám s chalanmi čo idú SNP-čku na etapy opačným smerom. Večer zaspávam v kabinete s výhľadom na hniezdo bocianov. Idyla.

Kurimka

Deň 28 – kilometer 725

Aj keď veľké kopce sú už za mnou, predsa len si privstanem a o pol siedmej ráno som už pod Makovicou. Hlavný dôvod je ten, že sa mi nechce veľmi šľapať v tom najväčšom teple. Krásnym lesom s perfektným značkovaním (až na začiatok pri Makovici), prichádzam na Čiernu horu a trochu ľutujem, že som včera ešte kúsok nepotiahol.

Pekný chodník za Makovicou

Je tu super krásna nová luxusná útulňa. Škoda, že som o tom nevedel. Pred deviatou som už pri vojenskom múzeu vo Svidníku a na pumpe si dávam rannú kávu. Na to, že v Kurimke písali do Svidníka 3:50 hod., celkom dobrý čas. Na pamätníku sa prezliekam do krátkeho rukávu a dávam klobúk. Značenie v tejto časti, je napriek rozľahlým lúkam, výborné a celkom dobre sa mi šľape. V Kapišovej sa zastavujem v bufete o jedenástej na pár radlerov a prezúvam sa do tenisiek. Čaká ma opäť veľa asfaltky cez Údolie smrti. Po oboch stranách cesty sú odstavené tanky, ktoré sem na počesť Duklianskej ofenzívy rozmiestnili 20 rokov po vojne. Nižná Písaná, Vyšná Písaná a nekonečné asfaltky. Ku koncu, vďaka bohu, zasa aspoň kúsok lesnej cesty a o pol tretej si dávam prestávku pod krídlom. Už viem, že dnes dôjdem.

Pred Duklou

Z diaľky vidím vyhliadkovú vežu nad Duklou a Ďuri už je na ceste. Prepínam nohy a hlavu do vychádzkového tempa a popri pamätníku sa zastavujem v predajni chlastu skoro na hranici. Tam kecám so starším pánom, ktorý sa pýta na cestu. Vraví mi, že on je z Martina a že má ten kraj okolo hraníc rád. Nakoniec vysvitlo, že on vstal o druhej ráno, aby sadol na sériu autobusov, ktorými sa dopravil na Duklu. Chodí do prírody preto, aby zabudol na problémy a chorobu, ktorú má. Obrovský rešpekt má u mňa tento pánko, a nie kvôli tomu, že je chorý, ale práve kvôli prístupu k životu, ktorý má, napriek tomu, že je chorý. Lúčime sa a ja pokračujem ukončiť svoju cestu na hranicu k hríbiku Dukliansky priesmyk.

Dukla

Deň 28 – kilometer 765

Značka štátna hranica

Keďže čakám na Ďuriho, dohadujeme sa, že sa stretneme pri múzeu. Perún zase hromží. Cestou k vyhliadke mi ešte pár metrov pred nosom vyjde na cestu srnka a mám pocit, akoby sa pýtala, že či ešte nemám chuť, radšej trochu chodiť po lesoch. Oddychujem na mramore pri múzeu a chytám posledné lúče slnka, než sa zamračí. S Ďurom potom ešte prechádzame múzeum, ideme sa pozrieť aj na pamätník a ešte sa zastavujeme na obed v reštike pod Duklou. Tam zisťujem, že na pravom lakti mám kliešťa, ktorého som asi chytil, keď som sa vyhrieval na tom mramore. Ešte nenacucaného ho odstraňujem vatou s olejom. Cestou sa zastavujeme ešte vo Svidníku na Rusnáckej zábave. My sme tú zábavu poňali viac cez žalúdok. Prespanie som vybavil opäť v penzióne v Bardejovských kúpeľoch, kam prichádzame až za tmy. Zisťujem, že ďalšieho kliešťa mám pod pravým ramenom. Celý čas nič a na posledný deň dvoch vyciciavačov.