Tatrienky, Klubová MEGA akcoška na Kalamárke, tak reku napíšem článok.
Konečne Tatry. Tešenie a plánovanie prebiehalo dlho dopredu. Teraz, keď už mám pred sebou zase len robotu a ďalší výjazd v nedohľadne, rozmýšľam ako rýchlo to prešlo.
Začalo to v skalnatej doline. Braňo a Diana tam boli už o deň skôr, tak stihli ľavého Puškáša na Kežmarák. Nás čakalo veľa alternatív, ale ako to už v horolezectve chodí, plán sa utriasol až ráno po výživnom večere v Enciáne, zoznámení sa s Manínčanmi a spaní v lanovkárni. Večer sme s Braňom stihli ešte ohadzovanú všetkým čo bolo po ruke, najviac na to doplatilo kompresné vrecko môjho spacáku, ktoré už je pozašívané ako vojnový veterán.
Ako už určite máte skúsenosti, na ranné postopičné stavy nie je nič lepšie ako 2hod. nástup 40° svahom. Lomnické sedlo až po Gypsyho feratu je to pravé detoxikačné.
Náš cieľ bol Puškaš v západnej Lomnici. Celý čas som sa tešil na nové laná, kt. mali premiéru. Po prvom zlanení feratou mi Braňo kričí: „to žlté je nejaké krátke“ ja na to: „veď sú to dvojičky to je v pohode“. Nuž, ale toto bol rozdiel viac ako 10m, tak to v pohode nebolo. POUČENIE: po kúpe nových lán, ich NESTAČÍ prekufrovať, ručne premerať, pozrieť či nie sú poškodené, prečítať si všetky príbalové informácie. TREBA pozrieť aj na konce lán, či sa dĺžka a popis lana zhoduje s obalom. Žlté malo 50m, červené 60m. Ale Puškašovi to vôbec nevadilo, tak sme si zaliezli parádne. Cestu odporúčam pre každého. Je ľahká, dobre sa v nej orientuje, má lepené štandy, postupových istení tam je až moc a je naozaj pekná.
Niekedy treba mať guráž na uľahčenie života. V našom prípade kolien, lebo šéf vybavil cestu dole lanovkou, takže z vrcholu k pivku a cestovinám bola krátka cesta.
Do Lomnice to bolo rýchle, len pri pomyslení že ešte dnes sme chceli byť s Dianou v Batizovskej, to chcelo zopár pív a trochu oddychu.
Pozdravujeme pána, ktorý nám veľmi pomohol. Nebudem konkretizovať, zrazu sme sa ocitli na Sliezskom dome. Odtiaľ pospevujúc si Nohavicu a s osviežujúcou zastávkou v BP sme boli za chvíľku v doline. Ďalší deň sme chceli ísť klasiku- Kuttove platne. Ale keďže v prvej dĺžke boli zaseknuté dve dvojky, volili sme Kubína- Rolanda za V. Cesta mierne zvhlhnutá, sťa hovno stropus na deravej skale, alebo sťa pan… áá šak si domyslite. No tak sme sa snažili obliezať tie vlhké kúty a miestami som sa cítil ako pri bouldrovaní v 100m výške bez bouldermatky. Veru neboli to úplne päťkové kroky. Túto cestu odporúčam liezť s niekým kto vie kade ide a keď bude suchá. Na nás nezapôsobila. Umocnil to ešte trochu blúdivý zostup ktorý som si zpredroku nepamätal. Ale večer na našom grandbivaku nám bolo svetovo. Možno Vás to nezaujíma, ale jedli sme cestoviny so slaninou. Boli najlepšie na svete.
Ďalší deň balíme a v dobrej nálade smerujeme do Hágov na tú super stanicu, kde čakáte na vlak pri pivku. Po ceste sa kúpeme v potôčiku, tento krát bez medveďov (viď článok zpredroka).
Cesta na Kalamárku bola dlhá, ale nám nestačilo tak sme sa previezli do Kriváňa. A nestačilo nám aj tak, tak sme šľapali z námestia až hore za spoločnosti svätojánskych mušiek a neznámych div(i)ákoch so žiariacimi očami. Rozložíme oheň, opekáme a zase šťastní zaspávame pod hviezdnatou oblohou.
Na Kalamárke je vždy dobre. Lezieme, preliezame a večer ideme folklóRiť. Tam sa začína naša klubová akcoška za silnej takmer 10% účasti (Šéf a ja). Homo partiu nám narušilo nežné pohlavie z druhého konca Slovenska, odkiaľ náš klub zatiaľ ešte nemá členov. Ale Braňo silno zapracoval, najmä keď si po programe nevedel spomenúť kde zaparkoval, keď si líhal vedľa dvoch dievčat a prebúdzal sa sám, alebo keď chcel roztrhať stan, lebo nevedel nájsť zips. No čo. Radšej stan než mechúr. Baby nám ráno zreferovali že aj pršalo, ale vraj stále lepšie ako vedľa nášho klubového dohadzovača. Ráno jedinú Koru nebolí hlava, ale aj tak statočne nastupujeme na horné skaly. Ten deň moc nepreliezame, len tak popoliezame. Ale padli pekné klasiky, napr. podlaha, sekera, upečený pes a i.
Lúčime sa s Dianou, lebo má zase namierené do Tatry. Ostávame v zložení východ/západ: Braňo (v.)K, Viki V, Soňa S, Evka B, Lydka M, Mia P, Kira a pár ďalších. Zoznamujeme sa so záhorákmi Vojtom a Romanom. V tejto výbornej zostave ideme podporiť Slovenský folklór. Lístky vypredané, ale šéf celú partiu nenápadne (smiech) prepašuje cez plot. Podpora ostala na ožranisku.
Tieto slávnosti majú svojho ducha. Každý rok sa na ne budem tešiť, lebo v spojení s krásnou Kalamárkou, krásnymi ľuďmi a krásnym lezením, vo mne vždy zanechajú úžasný pocit a kopu zážitkov.
Pár dní na to sa už veziem nočákom, smer Brnča, HKF záverečný kurz. Hádajte ako bolo? 🙂
S Petrou Š. dávame derpresiu na čierny, večer zábava, zase tá sezóna aaaa veď keď chcete vedieť viac tak nech sa páči: http://hkfilozof.sk/novacikovsky-kurz-v-tatrach-2016/
1Nauzea nie je žena, ale lat. pocit na zvracanie.
Autor: Peťo Kelečín