Carpathian Climbing Club James

Karpatský lezecký klub

Jan 132015
 

Záver roka je tradične pracovne-náročný. Skracujúce sa dni, zhoršujúce sa počasie a menej voľného času neprajú veľmi lezeniu. O to viac ma potešilo, keď sa ozval Jano, že keď už sú teda tie letenky také lacné (80,- roundtrip) tak on teda na jeden víkend príde. Dohodli sme sa kedy, ja som si v robote prehodil s kolegom službu a zostávalo už len modliť sa k Odinovi, Ježišovi, Perúnovi, Višnovi aj Alahovi, aby počasie doprialo lezeniu aspoň jeden den.

S približujúcim sa dátumom Janovho príchodu a zhoršujúcou sa predpoveďou na víkend som sa viac a viac zmieroval s myšlienkou, že opäť raz budeme ošlahaní vetrom leda tak krčmových vetrákov.

Jano priletel v piatok večer a po krátkej ceste autobusom som ho vyzdvihol na zastávke v centre Dublinu. Presun domov prebehol cyklisticky hladko najmä vďaka službe Dublin Bikes, ktorá je skvelá ak sa človek potrebuje dostať hocikde v širšom centre mesta. O 20 minút neskôr sme boli už u mňa, teda pri fabrike Guinness, ktorú sme prehlásili za našu základňu.

Keďže predpoveď počasia na okolie Dublinu a hlavne Wicklow Mountains vyzerala naozaj biedne, rozhodli sme sa osedlať dvojmiestny trojvalec (799cc) a presunúť sa na západné pobrežie s myšlienkou, že keď sa nebude dať liezť, bude sa dať surfovať.

Z Dublinu sme šli väčšinou po diaľnici asi 260 km na západ medzi mesto Galway a známe Cliffs of Moher do oblasti Ailladie. Írsky názov oblasti je Aill an Daill čo znamená niečo ako Slepcov Útes. Táto oblasť je tvorená približne osemsto metrov dlhým vápencovým útesom a dajú sa tu nájst osem až tridsať metrové cesty obtiažností od VS až po E6.

Keďže počasie nám prialo, tak sme pomerne rýchlo zostúpili po Rybárskej cestičke (Fishermen’s path) dole k moru pod útes a rozliezli sa v trochu zatečenej ceste GROUND CONTROL čo je dvojhviezdičkové šestnásť metrové VS 4c (T. Ryan, D. Windrim, K. Higgs, August 1976). Na tých pár metrov som založil asi 8 kusov istenia hlavne čokov. Jano doliezol na druhom a po krátkej “technickej prestávke” sme sa presunuli zostupovkou opäť pod útes. Navigácia je pomerne obtiažna, keďže na skale cesty nie sú označené a šutre veľké ako dom, ktoré sú v nákrese starom pár rokov príboj počas silných búrok jednoducho popresúva alebo úplne zruší.

Naše ďaľšie kroky viedli do pätnásť metrovej BONNAN BUI VS 4c (J. Mulhall, J. McKenzie, 26/11/72), ktorá bola viac-menej suchá. Názov cesty An Bonnán Buí je odvodený z írskej básne s rovnakou tématikou ako Kto nechlastá neni švéd alebo Žízeň. Už počas toho ako Jano doliezal sa spustilo mrholenie a najmä sa zotmelo takže sme sa rozhodli odniesť veci do auta a nájsť miesto na spanie.

Po 30 minútovom hľadaní sme našli malý skrytý fliačik trávy s výhľadom na útes a oceán. Menu dňa boli už tradičné cestoviny s červernou, tuniakom a olivami a k tomu čaj. Varič sa našťastie rozhodol vypovedať poslušnosť až ku koncu prípravy večere. O pol deviatej sme už boli obaja zalezení v stane a SMS-ka od kamošky z Lahinche, že môžeme prespať tam nás cez hukot oceánu už nezobudila.

Ďaľší deň ráno sme za mierneho mrholenia zbalili mokrý stan a išli sa previezť na Smrťákovi pobrežnou cestou smerom na Galway. Aj napriek nie ideálnemu počasiu to bola pekná scénická moto-turistika. Pod Galway sme to otočili späť a zaparkovali na rovnakom mieste, keďže počasie sa zlepšilo a 30 minút chôdze východne od útesov Ailladie leží malá vápencová oblasť Oughtdarra.

Prístup cestu k skalám sme vyriešili pomerne rýchlo po rozrytých vápencových pláňach, ale keďže v írskych cestách úplne absentujú borháky tak v oblasti sme sa zorientovali až po chvíľke. V tento deň ťahal Jano štrnásť metrovú rozlezovku HULALOOPER VD. Hneď po jej dolezení sme zišli späť dole a po krátkom hľadaní ďaľších ciest sme vsadili na istotu podľa fotky zo sprievodcu a Jano na pár krát naliezol ťahať šestnásť metrovú cestu ARNHEM VS 4c. Po asi hodine istenia som už nevládal čakať na povel istím a rozhodol som sa začať liezť na druhom ľahší začiatok kým Jano dobuduje štand. Pred tažším miestom, keď mi už začínalo natekať sa naštastie zhora ozvalo “môžeš” tak len som zakričal späť že “dober asi tak 6 metrov” a s dobitým morálom som na hornom ľahko doliezol za Janom.

Po tejto ceste sme sa rozhodli pre tento výlet zabaliť lezenie a aj keď boli iba 2 hodiny poobede radšej sme si zvolili komplexný zážitok a presunuli sa späť k autu na doplnenie kalórií a presun za surfingom do Lahinche.

Cestou za vlnami sme sa trochu zdržali v meste Ennistimon, kde práve na hlavnej ulici prebiehal konský trh. Poníky a kone aj so všetkým prislušenstvom tu miestni predávali a vymieňali priamo na hlavnej ulici. Dvesto metrov cez mesto nám trvalo asi pätnásť minút a neviem prečo, ale mal som pocit, že rovnako ako my pozeráme s otvorenými ústami na ten konský jarmok, tak jarmočníci pozerajú na nas dvoch v Smarte ako na nejakých exotov.

Po premotaní sa uličkami Ennistimon sa nám podarilo dostať do Lahinche a požičať si dva začiatočnícke surfy (pozor nie windsurfy). Počasie na polku novembra slnečné, more teplé, vlny dve až tri stopy (1 meter), čiže ideálne podmienky na Janove prvé zoznámenie sa so surfingom v Írsku. Kedže sme sa neutopili a obom sa nám pár krát podarilo aj na surfe odviezť môžeme tento počin nazvať jedine úspechom. Ešte obligátna fotka v neopréne so surfom na pláži pri zapadajúcom slnku a o pár minút sme sa už vyzliekali z neoprénov.

Na záver dňa sa nám ešte podarilo stretnúť s kamarátkou Dadou na večeru v miestnej reštaurácii a potom už nás čakala len dlhá cesta späť na východ do Dublinu. Asi na polceste sme sa zastavili ešte na čerpacke, ktorá stojí pri dedine kde pristála helikoptéra s Obamom, keď bol v Írsku čo je asi najvýznamnejšia turistická atrakcia v strede ničoho a približne o jedenástej večer sme prišli späť na našu základňu ku Guinnessu.

Ráno som odprevadil Jana na autobus na letisko a pokračoval s pocitom hodnotne prežitého víkendu do práce.

Zopár čísiel na záver:

  • 4 prelezené tradičné írske cesty
  • 2 navštívené oblasti na západnom pobreží Írska
  • 20 euro za novembrovú surfovačku v Atlantiku
  • 600 prejazdených km na Smrťákovi
  • 2 dni sušenia vlhkého stanu v strede obývačky

Autor: Aďo