Útek za zimou do Španielska

Na konci decembra a začiatkom januára sme už nevedeli myslieť na nič iné, ako na Španielsko. Už si ani nepamätám kedy naposledy sme boli na dlhšom výjazde a tak radosť z blížiaceho sa odchodu gradovala. Destináciu sme si vybrali náhodne počas jedného jesenného večera a cez vianočné sviatky sme naplánovali približný plán cesty. Hlavnou kostrou boli samozrejme lezecké oblasti, ktoré sme chceli navštíviť, takže kultúrno-poznávacia činnosť (ďalej len KPČ) sa musela prispôsobiť, aj keď neochotne. Návštevu veľkých miest sme v demokratickom hlasovani neschválili a tak sa výber opäť trochu zmenšil a dokonca v okolí lezeckých top oblastí sa hanebne nenachádzalo nič a podľa bedekra to malo byť jedno z najnudnejších miest Španielska. Nenenchali sme sa vyviesť z miery a nechali sme to na náhodu.

Keďže sme rodnú hrudu opúšťali bez spolucestujúcich, čo by si pravdepodobne nárokovali na sedadlo (a ktovie čo ešte), nechali sme zbytočnú záťaž doma a miesto pod plošinou na spanie sme do posledného centimetra zaplnili prepotrebnými haraburdami. Na vrch sme nahádzali matrace, spacáky, dve ušaté potvory a vyrazili sme. Nemali sme sa kam ponáhľať, takže sme si vo Švajčiarsku dopriali výdatný spánok a na druhý deň sme dorazili do francúzskeho Gorges de la Jonte. Auto sme nechali pri ceste pod vežami v tvare váz a upaľovali sme spoznávať vertikálne terény. Chceli sme to tam preskúmať a tak sme učinili jedno z tých horších rozhodnutí – liezť budeme v sektore na opačnom konci údolia – no aby sme si to celé poriadne prezreli. Skala vyzerala úchvatne, nad hlavami nám svišťali krídla supov a pomaly nám dochádzalo, že tie supy sa snáď dnes aj nažerú, pretože do toho nášho sektora bolo stále akosi ďaleko. Po urputnej nekonečnej ceste sme nakoniec došli. Nebolo to nič slávne, klasa trošku mimo reality, ale to máme za to, že sme sa chceli rozliezať v 6-áčkach. Doliezli sme a ja som zistila, že jedna prepotrebná súčasť nášho výjazdu nás cestou popod skaly opustila a bude dobré ju ísť pohľadať. Kazov decembrový vyvrtnutý členok zaujímavo zväčšil objem a tak som mu dala len zopár najťažších vecí, s ktorými zbehol dole na cestu a k autu. Ja s Ušatými sme „naľahko“ bežali popod skaly. Stratili sme sa ako Janíčko a Marienka v lese, s tým rozdielom, že perníkovú chalúpku už asi niekto zožral. Po chrbte mi pot tiekol cícerkom a beh do kopca sa začínal nápadne podobať plazeniu. Tesne pred zotmením som inkriminovaný predmet už znovu vlastnila a radostne poskakovala rozbitým chodníčkom pomedzi hnusné pichľavé južanské kríky k ceste. Pri aute na mňa čakal vysmiaty Kazo s tou najlepšou polievkou akú som kedy jedla.

Pokračovali sme na juh, prerazili cez Andorru a zakotvili na pár dní blízko svetoznámej oblasti, Oliany.Col de Nargó – lezenie nad salašom s bľačiacimi ovcami, ktoré sa párkrát za deň prevalia popod skaly. Na lezenie si treba zvyknúť a trošku sa zorientovať. Lezeckých možností je tam spústa a už tu sme mali pocit, že skalnatejšie miesto na zemi už ani neexistuje. Deň voľna sme strávili bezcieľnym potulovaním po okolí, z čoho sa nakoniec vykľula „trochu“ dlhšia prechádzka. A to sme ešte netušili, že naše oddychové dni sa budú niesť v podobnom duchu až do konca… Ďalší deň ďalšia oblasť. Ráno zima, ako na Sibíri a slnko nie a nie vyliezť spoza kopca. Na skaly v Perles, asi 10 km od Col de Nargó, sme vyrazili v páperkách a drtičoch mrazu. Rozmrazili nás až prvé lúče slnka pod skalami. Výborne sme si zaliezli v peknej oblastičke, klasa tiež celkom sedela.


Po lezenici v Perles sme sa ešte urazili kus cesty cez Lleidu a Zarragozu do blízkosti Madridu. Cieľ – Cuenca. Voľný deň nás zaviedol do skalného mesta Ciudad Encantada s prapodivnými skalnými útvarmi a trochu so šťastím sme hneď na prvú bombu zohnali lezeckého sprievodcu v nenápadnom kníhkupectve. Cuenca ma dostala hneď na prvý pohľad. Dve dlhé údolia, ktoré sú lemované z oboch strán skalami, ktoré mi atmosférou veľmi pripomínali Labské údolie. Skala príjemnej farby, tvarov…ešte si ju treba chytiť. Lezenie božské, ľudí málo, miesto na spanie sa tiež dalo nájsť. Strávili sme tu dva skvelé lezecké dni a určite by sme tu ešte zostali, keby sa nemalo pokaziť počasie a nečakala nás Chulilla. Posledný deň v Cuence sme využili na KPČ. Vychutnali sme si krásne staré mesto, našli slávne visuté domy, poobdivovali krásne výhľady, pomotali sa v údolí rieky Huécar a zistili, že okrem dvoch údolí je tu ešte ďalšie, bočné, s rovnako skvelými možnosťami na lezenie.


Okrem toho, že sme v Cuence oslávili všetko potrebné, vymysleli sme aj nový model spánkového režimu. Približne o 19:00 sa zotmelo a väčšinou do dvoch hodín sme unavení zaspali. Ráno slnko vychádzalo až okolo 8:00 a začalo hriať až okolo 9:00. Bolo hrozné, keď sme sa po tme zobudili úplne vyspatí a zistili sme, že je ešte len 1:00. Vymysleli sme teda nočnú prestávku. Večer čítame, kým vládzeme, spíme, od 1:00 do 3:00 čítame a potom spíme až do rána. O 8:00 vstávam, oblečiem si dve páperky a idem so psami, Kazo číta a striehne na slnko. Keď sa vrátim, do obývačky už svieti slnko a v hrnci práve začala vrieť voda. Rozložím stoličky a ranná hostina môže začať. Toto človek doma nemá a tak sme si to užívali ako sa dalo. S malými obmenami nám tento model vydržal až do posledného dňa.

Chulilla bola ďalšia v poradí. Z Cuency to bolo na skok, cca 180 km smer Valencia. „Ubytovali“ sme sa na brehu vodnej nádrže Pantano de Loriguilla a vyrazili do kaňonu s kolmými stenami vysokými hádam aj 70 – 80 metrov. Skaly na mňa pôsobili ozrutne a na chvíľu ma premohol strach a obavy. V tieni bolo stále chladno a tak sme radšej okúsili slnečné steny. Po prvých metroch sa obavy rozplynuli, lezenie bolo fantastické a to sme využili naozaj len zlomok možností kaňonu. Jeden skvelý deň sme strávili aj v Cherales, sektore ktorý sa nachádza mimo kaňon, ale v zaujímavom prostredí. Taká nehostinná divočina, strmé zrázy a zrazu mandarínkový sad s tonou popadaných oranžových guličiek na zemi, kričiacich zjedz ma!. Prečo všetky tie manďošky zostali bez povšimnutia na zemi sme nezistili, ale zopár sme ochutnali a boli fantastické. Lezenie bolo neuveriteľné. Strmé platne vyzerali zdola neleziteľne, ale vždy bol zapustený chyt na tom správnom mieste. Objavili sme tam aj nečakane romantické zákutie skryté v bambusovom lese s jazierkom a zaujímavou skalou obalenou usadeninami. Stmievalo sa a romantika sa rozplynula pri nepríjemnom prechode cez rieku po ledabolo poukladaných kameňoch hrádze jazierka. Iba zázrakom sme vyviazli suchou nohou.

Kaňon, hlavný bod programu, bol skvelý. 35-metrové cesty v parádnej skale, nevyšmýkané, nepreľudnené, tiché, slnečené aj tienisté. Stalo sa však to, na čo som čakala celý čas – ako keď lezieš cestu obťažnosti na svojej hornej hranici a čakáš, kedy príde to ťažké miesto. Únava – chronická, neúprosná a dotieravá. Chcelo by to vkuse aspoň 3 oddychové dni. Čas návratu sa ale pomaly blížil a my sme ešte chceli niečo stihnúť, takže oddych sa zase nekonal. Otvorili sme sprievodcu Costa Blanca a Kazo našiel zaujímavú oblastičku Montesa. Po ceste sme mali Valenciu a keďže bedeker nás trochu zmanipuloval samými superlatívami na adresu prímorskej metropoly a tretieho najväčšieho mesta, rozhodli sme sa predsa len pre návštevu. Autorom útočného plánu som bola ja a tak sme si zase raz „oddýchli“ ako sa patrí. Staré mesto je obkolesené zeleným pásom, ktorý sme prešli celý a až potom nám došlo, že je to staré koryto rieky, ktoré premenili na pekný park s ihriskami a chodníčkami. Na konci bolo mestečko umenia a vedy, ktoré bolo ako z iného sveta – až moc. Staré mesto sme prešli neplánovane krížom-krážom, občas nás prekvapili príjemné zákutia, inokedy zase šialené stavby, ktoré boli tiež mimo realitu – vtedajšiu aj terajšiu. Plní dojmov, ale aj ohučaní množstvom ľudí a povyku sme boli radi, keď sme konečne nasadli do auta a vypadli z mesta, smer Montesa. Zaliezli sme si výborne, aj keď občas to bol poriadny boj. Zaujímavá skala (mix vápenec a piesok) s dierami. Problém bol len vtedy, keď diery zmizli a zostal tam len brizolit bez chytov a stupov. Bola som rada, že tie 7a-čka, čo sme mali v pláne sme už mali za sebou. Večer prsty v plameňoch a koža len zázrakom držala pokope. Prímorské slnko má predsa len silu a rozhodne nás nešetrilo.

Ďalšie dni sa niesli v znamení KPČ a nie hocijakej. Najskôr Consuegra s krásnymi donquijotovskými mlynmi, medzi ktorými sme sa prechádzali chvíľu po východe slnka. Potom Toledo s „bratislavským“ hradom potešilo množstvom zákutí a uličiek, ale aj zmesou kultúr, ktoré tu zanechali svoje stopy. Bolo tu ale cítiť väčšiu dávku komercie, zovšadiaľ trčali natiahnuté ruky pýtajúce nejaký groš. Kľud, na ktorý sme boli zvyknutí, nám doprial až El Escorial, obrovský kláštor a palác v úžasnom horskom prostredí. Dorazili sme tam tesne pred zotmením a tak sme si vychutnali farebnú šou mrazivého západu slnka a nakoniec aj nočnú prechádzku mestom a nasvietený kláštor s vyľudneným nádvorím. Od Segovie sme veľa nečakali, ale nakoniec prekvapila asi najviac. Dlhý a vznešený akvadukt zo začiatku letopočtu, staré domčeky s omietkami od výmyslu sveta, obrovská načančaná gotická katedrála, zvnútra však decentná, tichá, nútiaca k zamysleniu a pokore a tiež srandovná pevnosť á la Disneyland.
A na úplný záver Patones…. k tomu len toľko, že do konca výjazdu sme toto miesto ešte často spomínali. Patones….

Nekonečne rozľahlými náhornými pustatinami sme zamierili na sever. V Oliane sme až ráno zbadali, že „tady je to samá skála“. Tá, ktorú sme hľadali, bola jasná a tak sme vyrazili. Kým sme prišli na skaly, odkiaľsi sa dovalil zákerný front, zakryl slnko a bolo po pohode. Chvíľu sme sa motali, hľadali, ale po telefonáte s Jožom Krištoffym sme zastali pod stenou, zdvihli zrak a len nechápavo pokrútili hlavou … La Dura Dura … 9b+… . Odšuchtali sme sa doľava, vyliezli zopár ľahkých ciest a zmrznutí na kosť sa vrátili k autu. Kým sme dovarili obed, slnko opäť vyliezlo spoza mrakov a tak sme stihli ešte labužnícky nasať posledné španielske slnečné lúče. Bol koniec. Pred nami kopa kilometrov, sneženie, zlé cesty, zápcha v Mníchove, pár desiatok hodín za volantom a nakoniec stará známa adresa – sprcha s teplou – čo teplou – horúcou vodou, v krbe praská drevo, mačka tichučko pradie na kolenách, psy spokojne spia a v noci v posteli nemrzne. Po takmer mesiaci v bojových podmienkach si užívame prepych domova. Potajomky však obidvaja dúfame, že nie nadlho…

21 dní na cestách / 11 dní na skale / nalezené okolo 1300 m / najazdené 6500 km

Autor: Aňa