Na internete som sa dočítal, že v sobotu 7. februára oslavuje kádvojka druhé narodeniny. Len tak málo? Mám pocit, že tu je už odjakživa. Mal by som tam asi menej času tráviť. Ale čo keď vonku mrholí a lezecká ruka sa chvie od nevybúrenej energie? Tento maratón to chvenie ešte zhoršil… Je druhý deň po súťaži a moje svaly, o ktorých som doteraz nemal páru, silno protestujú proti každému pohybu. Ale späť na začiatok.
Po piatkovom meetingu s Mišom sme mali stratégiu jasnú. Drtiť na maximum celých 10 hodín. Lebo pri rozbore nášho cieľa nastala matematická úvaha. Chceme vyliezť každý 1500 metrov. To je minimálne 100 ciest, keďže k2 má najdlhšie cesty 15 metrové. Hmmm… Máme na to 10 hodín. Z toho vyplýva, že 10 ciest na hodinu. Ale sme dvaja! Čiže za 30 minút 10 ciest. To je asi toľko, čo pri normálnej návšteve k2 vylezieme za 4 hodiny a máme pocit, že „wow! tomu sa hovorí tréning!“ V priebehu večera Michal ešte guuglil, aké jedlo má dostatok sacharidov, aby sme tam vari aj neskolabovali. Nechýbalo veľa, ale jedlo nás zachránilo. Cestoviny s tuniakom, slnečnicovými semenami, sézamom atď… pre ďalšie ingrediencie kontaktujte Miša.
Sobota ráno. Po referende raňajky a ide sa na vec.
Začiatok sútaže odtrúbili o 10:20 a v nasledujúcich piatich sekundách Michal cvakal prvý expres. Začali sme sedmičkami v menšom previse, dali sme aj jednu 8, ale po nej sme sa zhodli, že max 7+. Lano sme nesťahovali, liezli sme na horňásku a po 3-5 cestách sme sa striedali. Prvé dve hodiny bez prestávky, výborný čas, máme prelezených asi 25 ciest každý a ešte nás nebaví istiť a baví liezť. Po nápade: poďme každý na samoist nech si nadbehneme, to vyžadovalo prestávku aspoň na záchod a ionťák. 3 hodiny a asi 37 ciest každý. Ale nenechali sme sa opojiť týmto faktom, lebo nás čakalo ešte 7 hodín lezenia a veru, mali sme už riadne odpedrené ruky. Hneď sme teda vhupli do tých ľahších položených. Po nich sme skúsili tie kratšie a medzi nimi jednu takú hovadinu sedmičku, kde sme sa vytrápili a ja som z toho vypadol. Tak sme pokračovali v dlhších a ľahších – tak do 6+. Po 5 hodinách lezenia sme sa pomaličky blížili k 70tej ceste. Vtedy prišla posila v podobe hrozna, kinderka a tretích leziek, čo ma veľmi nakoplo, ale obaja sme boli už v stave, že sme sa tešili skôr na to istenie ako na lezenie.
Keď sme preliezli všetko do 6+ v dolnom sektore, prišiel čas sťahovania hore na galériu. Tam som sa rozbehol na 11 ciest naraz a už nechýbalo veľa do tej vysnenej 100vky, ale ani neostávalo veľa síl. Ale nejako sme to dobúšili. Dokopy sme vyliezli každý 105 ciest, spolu sme naliezli vyše 2600 metrov a trvalo to necelých 10 hodín. Bola to drina a preto aj to prvé miesto bolo zaslúžené.
Nabudúce bude snáď o 2 hodinky viac času, aby sme si splnili ten náš matematický troj-tisícový sen. Bude tretie výročie, budeme zas o niečo silnejší, tak by sa to mohlo podariť.
Samozrejme som hneď otočil pivo a varil sa guláš, tak sme si posedeli a Michal odišiel za ženičkou domov. Ja som ešte ostal na after-party, ale asi boli všetci tak zničení, že nevládali ani piť a išli domov, a tí, čo pili, skončili spiaci na bare. Tak po pár pivkách a pokecaní si s pár lezcami som išiel domov aj ja a spal tvrdým spánkom. Veľmi tvrdým.
Autor: Peťo