V sobotu 7.2.2015 vyrážame s Janom na jednodňový výlet do Rakúska na ľady. Jano mal vyhliadnutý ľad Rechter Gamseckfall kúsok za Semmering-om, ktorý už dávnejšie liezol. Ja som sa chcel pustiť do ľavého Gamsecku, zo spodu vyzeral celkom dobre, no nakoniec sme sa predsa len pustili do pravého. Po zaparkovaní zisťujeme, že ujo na chate kde sa parkuje pýta 4E,- namiesto doteraz pýtaných 2E,-. Ja sa rozhodujem že skialpy neberiem, tak aj Jano šiel na “pešáka“. Prezujeme sa, dáme každý po jednej TT(tuberovej trubičke) a už valíme pod ľad.
Nástup nie je dlhý, no my trocha poblúdime ale nakoniec nachádzame náš cieľ. Stopa prešlapaná nebola tak sa celkom zabárame. Na nástupe vidíme v ľade nalezenú dvojicu ktorá začína ťahať druhú dĺžku. Super, dokým dolezú sa aspoň nachystáme. Nejak to vyšlo na mňa a tak ťahám prvú dĺžku. Kúsok nad prvým šróbom si pri zasekávaní cepína odstrelím kus ľadu rovno do xichtu. Tma, bolesť, pomalé nadobúdanie videnia….ešte že som dobre stál. Hneď začnem zliezať k isteniu, Janovi vravím nech dobere a sadám. Mám pocit že bude riadny fokel, schytal som to rovno do oka….chvíľu som ešte otrasený, Jano vraví že mám trochu nad okom rozrazené, ale že nič moc. No čo, aj malý ľad keď dobre trafí vie “potešiť“. Nevadí, leziem vyššie no akosi mi začnú odmŕzať ruky. Ledva som zavŕtal druhé istenie a odmŕzanie sa dostáva na maximum. Resp. ani nie tak odmŕzanie jak rozmŕzanie. Stojím na parádnej poličke, takže púšťam cepíny a snažím sa tu príšernú bolesť nejako prežiť. Už som sa chcel nechať spustiť, no Jano ma hecuje že musím chvíľu vydržať, že to prejde. Prešlo, len tá chvíľa bola v tom momente neskutočne dlhá. Dobre už som v pohode tak valím ďalej. Nejak dnes nemám svoj deň, kroky robím jak úplný chuj!!!! Som na štande, začína liezť Jano. Hneď za ním sa púšťa dáky Osterajch tak sme na štande za chvíľu traja.
Druhá dĺžka je už kratšia a ľahšia. Idem zase ja. Už sa cítim dobre, tak leziem na pohodu a užívam si pekné lezeníčko. Až tak, že mi istič musí pripomínať aby som si aj istenia dával. No dobre, však aj to treba…. leziem ďalej, parťák zase buzeruje že mám celkom odlez, tak zaseknem zbrane, klasicky prehodím lano cez jednu sekeru aby som bol pri vŕtaní top-rope aspoň pre pocit ako takej istoty. Vytáčam sa v páse pre šrób na sedáku, a zrazu ma nejak odkláňa. Klasický pud sebazáchovy vystrie moje paprče smerom k zbraniam s vôľou chytiť sa hocičoho, len nech nedrbnem. Ani neviem či som zle chytil cepín, alebo lano ktoré bolo akože TR, proste ma ďalej odkláňa a už viem že si zalietam…pozerám v smere odletu nech sa to snažím nejak korigovať. Hovno, kontrolovaný pád je odskočenie si, ja som jednoducho povedané jebol. Takže sa nič koordinovať nedá. Padám. Zrazu mi hlavou prebehne taký čudný pocit, na začiatku skoro s potešením že konečne budem mať za sebou pád pri lezení, keďže som ešte v živote nepadol. Myšlienkový pochod ide ďalej, v duchu si vravím: „No čo, tak padnem. Kurva ten šrób je nejak nízko….“ potom prišli údery, všade na celom tele….chrbát, ruky, nohy, jak v práčke alebo lavíne(čo som sa dočítal z netu od ľudí čo to zažili), neviete kde je hore, kde dole, neviete koordinovať absolútne žiadne pohyby, všetko ide tak rýchlo že sa proste nedá ani brvou pohnúť….zrazu v rámci úderov ktoré prichádzali po komplet celom tele vo frekvencii šijacieho stroja, hrozná šupa do hlavy. V momente bolesť celej tekvice, vedel som že niečo prasklo….trieskam sa ďalej, nezastavujem….ten šrób ma mal predsa zastaviť a ja stále padám, asi nepodržal…..v duchu si zase hovorím: “nezastavujem, kurva, je po mne“….vedel som že prvá dĺžka má skoro 40m a ak sa hneď nezastavím tak drbnem štandovku a ďalších pár metrov už asi moja životná schránka nevydrží. V tom stojím!!!
Začínam vnímať, všetko postupne. Najprv to, že už nepadám, potom bolesť úplne všade, asi aj na nechtoch, ale hlavne na hlave. Postupne zisťujem že som dole hlavou. Ani neviem ako sa otočím. Ešte sa musím vymotať z lán. Vizuálne kontrolujem svoje tenké telíčko a zisťujem že sa už dokážem aj koordinovane a hlavne cielene hýbať. Sedím v lane. Však čo, keď tá skrutka chytila pád, odsadnutie musí zvládnuť. Dávam dole prilbu a kontrolujem ju, lebo som mal pocit že je vejpúl. Nie je. (až neskôr zisťujem že je v p..i vnútorná výstuž prilby).Nasadím ju, pozerám hore či to idem doliezť, však som sa len udrel. Jano od kedy som sa zastavil na mňa stále volá či som v pohode, no ja nereagujem, neviem prečo, proste mu neodpovedám. Až po chvíli. Ešte sa dobre vykašlem z vyrazeného dychu. Traverzujem na štand. Vtedy začínajú bolesti hrudníka a rebier pri dýchaní. Osterajcha na štande poprosím aby nám šróby doniesol dole keď dolezie. My zlaňujeme s podozrením nejakého zranenia, predsa len mám ešte v tele adrenalín a už cítim bolesť. Čo to bude keď sa adrenalín z tela pominie? Rýchlo ideme dole a smer Slovensko.
Jano sa mi po ceste priznal, že už mu hlavou išli rôzne scenáre záchranky, že mal aj celkom nasrané keď to videl…. nevadí, po ceste už obaja trepeme blbosti a smejeme sa na tom. Teda hlavne ja 🙂 Jano ani nechcel rozmýšlať čo by sa stalo, ak by ma ten šrób nepodržal. No neviem ako by to dopadlo, ale typujem že na 100% by som mal minimálne zopár tých bielych vápenatých vecí v tele polámaných. Ešte pár dní sa cítim ako keby ma zbila partia skinheadov, no každým dňom je to trocha lepšie…
Takže prvý pád(nie odskočenie si ale riadne jebnutie) mám za sebou. A aké z toho plynie ponaučenie? :
Už viem ako lietajú handry = tak isto ako ja!!! Každý deň môžete odísť tam hore do večných lovísk alebo tam dole do kotla(každý asi tuší kam smeruje)- načo by som šiel hore keď mám všetkých kamarátov tam dole? 🙂 . Aj pri cvičných ľadoch a skalkách, hlavne sa neprestať sústrediť a dávať si pozor aj v ľahkom teréne.
Autor: Braňo