Začiatkom októbra sa Írska perinbaba akosi pomýlila a spravila na jeden víked pekné počasie. Keďže do plánovaného výletu do Talianska zostávali ešte dva týždne presvedčil so Ivana Tatranského (prezývka) – teda môjho Írskeho spolulezca, že sa pôjdeme pozrieť na Fair Head. S Ivanom sme dovtedy z tradičného lezenia dali len párk krát Dalkey a vybehli sme peknú štvorĺžkovú Prelude Nightmare za VS-4c v Glendalough. Tento výlet mal byť Ivanove zasvätenie do ťahania tradičných ciest.
V piatok večer pivo v Pifku ale v Sobotu ráno sme už o siedmej vyrazili na Smrťákovi smer BallyCastle (Severné Írsko). Väčšina cesty z Dublinu je po diaľnici M1 až za Belfast a po niekoľkých desiatkach míľ sme v Ballycastle odbočovali smerom na Murlough Bay a odtiaľ do doľava na Seanovu farmu (odbočka Fair Head).
Na farme sa dá auto zaparkovať na deň za myslím 3-4 britské libry. Nie je to nijako kontrolované, ale cena je minimálna a vďaka dobrému vzťahu lezcov s farmárom Seanom je možné slobodne prejsť cez jeho farmu až nad oblasť. Lezenie na Fair Heade začína väčšinou 100m zlaňákom z voľne pohodeného šutra. My sme tak urobili v sektore Rathlin Wall.
Začali sme z vesela cestou ktorú som už dávnejšie liezol – Roaring Meg (VS 5a,4b,4a) 100m. Prvú dĺžku ťahál ja keďže je trošku náročnejšia, ale potom som pustil Ivana do zakladania do ďalších dvoch a v podstate sa tade prešiel bez väčších problémov. Do cesty sme si zobrali vysielačky a bolo veľmi príjemné nemusieť hulákať na spolulezca, keďže hlas sa nad morom nemá odkiaľ odraziť.
Po dolezení sme hore chvíľu kecali s miestnym lezcom, ktorý práve vysóloval Gironu a tak sme použili jeho lano na zlanenie dole do cesty. Girona je pekná *** dvojdĺžková cesta VS(4c, 4c) 47m so štandom pri veľkom odsadenom skalnom bloku. Cesty v tejto oblasti sú dosť na husto a prepletajú sa (Chieftain a Taoiseach), takže navigácia je pomerne zložitá. Odporúčam ísť si najpr cestu dobre napozerať z útesu.
Začal som opäť ja nakoľko som v Girone už bol. Po celkom slušnej zaberačke špárou som doliezol a spravil štand z 3 kusov. Dva veľké friendy a hexcenter za odchlípnutým blokom. Tutovka. Sedenie na skalnej kocke pod štandom a lano v špáre pod nohami. Ivan v pohode doliezol a rýchlo sme prehádzali materiál aby mohol pokračovať. Prvá chyba bola, že namiesto druhej dĺžky Girony sa pustil viac vpravo (podľa mňa druhá dĺžka Chieftaina). Po asi piatich metroch mu prdli nohy a pristál pri mne na skalnej kocke. Istiacou rukou som ho ešte zachytil aby nepadol do štandu.
Druhá chyba – vždy si treba založiť čím skorej prvé istenie. Mali sme taký pocit, že nám asi Fair Head chce niečo naznačiť. Ale v pohode. Povedal som Ivanovi, že keď chce môžeme to zbaliť a vybehnút cez Ballycastle Descent Gully späť k veciam. On sa ale nedal odradiť (rešpekt) a skúsil to ešte raz. Tentokrát založil istenie oveľa skôr a častejšie. Potom ale prišiel crux druhej dĺžky a čo bolo oveľa horšie rýchlo sa zotmelo. Pod previsom, kde si normálne treba nájsť dobré nohy bolo vďaka tme o dosť ťažšie. Spýtal som sa smerom nahor “máš dobre založené?”. Ivan z hora “hej mám tu taký pofidérny čok”. Po niekoľkých pokusoch prebiť sme sa zhodli, že v tme to nepôjde a že pôjdeme dole. Chyba číslo tri – vždy si ber čelovku.
Pred spustením som ešte povedal Ivanovi nech si dá ešte jeden čok. Pre istotu keď ten prvý nebol moc dobrý. O chvíľu som ho spúšťal na jednom lane a druhé čo mal cvaknuté pod sebou (asi 6m) som doberal.
Zrazu. Cink … Cink … “kurvááá” … niečo sa odrazilo o môj chrbát a letelo ďalej
…
Hlas v hlave: “Tak tie horné dva čoky sú v riti, kde je ďalšie istenie a vydrží to? Čo tam vlastne dal? Čo keď nie? … Dobre je ten štand spravený?”
….
Ďalší čok (sedmička) vďakabohu podržal a tak som mohol zachytiť jeho pád na druhom prameni. Pozrel som dole. Ivan asi 6 metrov podo mňou. Našťastie v poriadku, len trochu oškretý, dobral som ho hore do štandu.
Stiahli sme lano a prameň ktorý chytil pád seknutý asi 10 metrov od konca. Nejako sme zlanili dole pod Gironu za asistencie super vysielačiek, ktoré majú v sebe jednoduchú ledku sme sa vyškriabali hore k veciam v postate už za úplnej tmy. Potom ešte nácvik so statikou. Trafiť sa do správneho kúta. Zlanil som dole a podarilo sa mi vybrať všetko až na jeden čok – ten ktorý zachytil pád. Tak som pekne krásne opäť vyšiel hore a dal si ešte jeden spust tentokrát vo výbave s kameňom na vytlčenie. Našťastie spusty už boli s čelovkou a v normálnych teniskách.
Po zbalení vecí sme došli k autu myslím o pol jedenástej a o jedenástej už sme v Murlough Bay (pracovný názov – koniec sveta) stavali stan a varili večeru.
Na ďalší deň sme sa vrátili do rovnakého sektora a dali sme si kombináciu Chieftaina a Taosieach (VS-4b). Ivan ťahal prvú dĺžku (opäť rešpekt) a ja som potom išiel druhú. Asi o tretej sme si povedali, že sa ideme namiesto lezenia ešte poprechádzať popri útese a pozrieť si ostatné cesty. Pozreli sme si aj Gironu z druhej strany a myslím, že sa tam vrátime.
Cestou späť do Dublinu sme sa zhodli, že Fair Head nám dal zase cez pysk a že asi ho treba brať viac s rešpektom lebo to neni preglejka. Keďže sme to obaja v zdraví prežili vyhlásili sme víkend za úspech a neúspech za výzvu.
Autor: Aďo