V polke októbra ma pracovné povinnosti volajú do Milána, takže rovno mením spiatočnú letenku zo Soboty na Pondelok večer a presviedčam Ivana Tatranského, že tri dni v Taliansku sú to čo nám treba ku šťastiu. Naštastie toto je pomerne ľahká úloha a tak spokojne bookujem auto v Bergame od Soboty rána do Pondelka večera a Ivan si kupuje letenku z Dublinu do Bergama a späť.
V sobotu ráno som na letisku Bergamo autobusom z Milána za menej ako hodinu (6,-) a kým priletí Ivan tak mám čas zbehnúť do outdoor predajne DF sport, ktorá je asi päť minút od letiska a kúpiť plyn na varenie. Ceny majú celkom ľudské a porovnateľné s predajňami v Arcu ktoré sú ale viac lezecky špecializované.
Auto berieme v EuropCar za 50,- na tri dni. Na letiskový autobus do požičovne sa neoplatí čakať, pretože tie sú od letiska vzdialené menej ako kilometer. Hádžeme veci do auta a vyrážame späť smerom na Miláno do okolia Lago Como, konkrétne oblasti Galbiatte vzdialenej približne 42 kilometrov. Cestou dávame ešte rannú kávičku a zastavíme sa nakúpiť nejaké cestoviny s červenou a tuniakom (naše pravidelné menu)
Po zaparkovaní pod oblasťou zisťujeme, že na mieste je pomerne veľa ľudí, ale dá sa to zniesť. Väčší problém je v to, že sprievodca ktorého máme je automatikou preložený do angličtiny a názvy ciest na skale sú v taliančine. Pýtame sa miestnych a s pomocou google translate sa orientujeme a začíname liezť pekné ľahké cesty okolo 5c v celkom kvalitnom vápne v sektore L’Oasi (Oáza).
Lezieme až do šera a pri aute znižujeme zásoby jedla. Nasleduje nočný presun do údolia Lago di Garda (200km). Parkujeme na super punkovom mieste v Nago-Torbole vo vinohradoch (vďaka Erikovi ze betu z minulého roka). Ráno obdivujeme zasnežené vrcholky hôr a lenivo popoliezame v oblasti Nago v horných sektoroch.
Na obed nás to nejako zlomí a tak sa ideme k autu najesť a trochu mulatovať. Poobede ešte ideme späť do sektora a popoliezame až do večera všetko max. do 6a. Torbole je obtiažnosťou pomerne tvrdé, ale to je celé Taliansko. Potom sa ideme previezť dole do Naga a dať si kávu a hygienu v miestnej kaviarni. Neskôr sa vraciame späť na punkový bivak a varíme parádnu večeru – la pasta al dente di tonno con salsa di pomodoro. Spať zostávame na tomto parádnom fleku a ráno balíme ešte mokrý stan a ideme na nákupy a kávu do Arca.
V meste obiehame asi milón lezeckých obchodov a kupujeme za lacno lezecký materiál. Jednak náhradu za seknutú dvojičku z prechádzajúceho víkendu (Lezecké zápisky – Nočná mora v Girone) ale aj nový singláč od Mamutu. Laná ale aj iný materiál sa v Arcu ozaj oplatí kupovať. Po obligátnej kávičke sa presúvame autom cez kopec parádnou kľukatou cestou na juhovýchod od Arca do oblasti Ronzo Chienis.
Oblasť za pomoci GPS nachádzame pomerne ľahko. Trochu máme problém nájsť nástup pod skalu. Tým trochu myslím asi hodinové motanie sa krovím v bahnitom teréne plnom ostružín. Keď už to vzdáme a vraciame sa znechutene k autu Ivan zbadá ešte alternatívnu cestičku viac vľavo a po asi 10 minútach sme konečne pri skale.
Najprv rozbaľujem stan aby sme ho vysušili na zubatom slnku a potom si dávame na naše počudovanie veľmi pekné cesty. Z cesty aj na fotkách skala vyzerá dosť zle, ale musím povedať, že z celého tripu asi najlepšia skala je práve tu a hlavne celý deň je tu absolútny kľud. Lezieme sami – asi nikto nevie nájsť ten nástup. Dávame len zopár ciest a končíme v La Petite 6a a presúvame sa späť k autu a rýchlo na diaľnicu smer Bergamo.
K letisku prichádzame s predstihom, takže v pohode dotankuvávame do plnej a ideme ešte šopingovať do DF sport nejaké blbosti.
Opäť sa nám potvrdilo, že netreba sedieť na zadku a treba sa vybrať niekam za lezením. Ak sa nazbiera plné auto ľudí, tak náklady na osobu nie sú až také veľké. Aj v dvojici sa to celkom dalo. Pomáha aj to, že Dublin je centrálny hub pre Ryanair a letenky do Bergama sú väčšinou lacné. Nakoniec by som sa s vami rád podelil o pesničku z CD ktoré sme našli v požičanom aute.
Autor: Aďo